20 feb ♤O žabom „Tu n’as qu’une vie“…♤
Kreativita je nekonečný proces….
A práve, keď svetlá zhasínajú a prichádza noc, čas jinu – čosi sa aktivuje… Vraj kreativita prináleží v mozgu šišinke… Takže ten vytvorený „obsah“ nie je tak celkom náš.. Prichádza k nám cez akýsi nešpecifikovateľný kanál… Je to naše a zároveň aj nie je.. Majte pred tým rešpekt!
Starajte sa o to ako o levanduľu. Kreativita potrebuje veľa hýčkania ako levanduľa… stačí pár dní bez vody a začína vädnúť, schnúť a umierať. Nenechajte ju zvädnúť!!! Proces kreativity akoby mal svoj špeciálny, osobitý život. Je to prakticky neukočírovateľné…
Nechajte to iba ŽIŤ.. Proste to čo milujete – iba robte, bez posudkov… bez hodnotení… nebojte sa odhaliť a nahí vstúpit na akési „podlažie pravdy“. Iná cesta nie je….. Občas to chce obetu. Prihovára sa to naozaj znenazdajky. Na pravidelný rytmus všetci kreatívci zabudnite! Nie je možný… Z času na čas áno….
Takto vznikla aj pieseň Tu n’as qu’ une vie…
Je už trošku iná ako naše prvé piesne, ktoré boli publikované pred ňou…. Má inú hĺbku … a je mostom k takým skutočným žabím hĺbkam, ktoré budete mať možnosť počuť už čoskoro….
Pieseň je poznačená rôznymi obdobiami nášho života. Nájdete v nej klasiku, rovnako tango,…. tikanie hodín v klavíri na konci piesne, ktoré sa trošku zrýchľuje a pomaly postupne zastavuje. Táto pieseň žánrovo vždy bude pomerne ťažko zaraditeľná do konkrétneho šuflíka. Je pospájaná plynutím basovej línie, tak ako život sám – plynie ako rieka…. A jedno sa vlieva do druhého…. Čas nezastane. Nepočká.. To je život! So smútkami, hnevom, … atď.. skrátka so všetkými emóciami, ktoré sú a vždy aj budú našou súčasťou…
Táto pieseň má aj svoju pôvodnú slovenskú verziu. Je pomerne terapeutická, ak jej správne porozumieme…… Ale ja veľmi nerada vysvetľujem obsahy piesní – nech žijú vo Vás tak, ako ich budete cítiť♡ .. To je krása hudby…. (-:
Spadnúť do smútkov, hnevov a nárekov a dovoliť svojej duši prehovoriť – to je pomerne náročný proces…. Prechádzame ním celý život… nie vždy tomu dáme priestor. Potom sa to však nahromadí ako v tlakovom hrnci…. a všetko vybuchne. To sú tie životné križovatky ……
Chceme byť často inými, než sa správame navonok. Ibaže spoločnosť nás núti často hrať akési teátro…. Veľa krát sme niečo ako naprogramované „mašiny“.. stroje.. „Usmievajte sa, … ste predsa v práci!… Usmievajte sa, .. ste predsa na verejnosti!.. Usmievajte sa! .. ste predsa na oslave a nikto sa nebude pozerať na Váš zvädnutý, znechutený a otrávený ksicht!… Buďte pozitívny,… buďte… ……….“
Nakoniec však… Aj tak svetlá večer zhasnú a musíme sa pozrieť sami do seba.. A zo skrine zrazu vychádzajú všetky naše tiene, ktoré máme hlboko ukryté v sebe. Môžeme ich donekonečna umlčiavať, ale oni sa nám vrátia. Ako bumerang.. Ak ich bude v skrini veľa, … zosypú sa na nás skôr ako si myslíte….
Preto sa musíme s nimi skamarátiť! Aj toto sme my… Keď máte akýkoľvek problém, spadnite doň.. Začnite bádať. Skôr ako budete nabádaný bádať. Namočte sa doňho celý aspoň na pár hodín a skúmajte, čo cítite.. čo Vám spôsobuje strach… ?? Či smútok..? Prečo ste nahnevaný na celý SVET..? Prečo sa cítite ako obeť,.. či smoliar..? Odkrývajte svoje vrstvy,.. postupne.. s odvahou.. všetko to ste vy! Aj so svojimi démonmi...
Často na to nemáme odvahu… Ponoriť sa ako Titanic do svojho oceánu hlbočín.. Ani za svet nechceme byť potápačmi.. často chceme plávať v oceáne len za slnečného počasia a na kľudných vlnách… to však v tejto dimenzii nie je možné. Zmena je hybným nástrojom Vesmíru.. A preto sa naša duša z času na čas potrebuje potopiť.
Preskúmať záhady, mysteriózny svet. Kto sme? Sme sťastní? A čo znamená pre nás šťastie? Využívame naplno svoj potenciál, ktorý sme dostali? Srdce nás volá na expedíciu oceánu, medúz, jaskýň, záhad…. Keď to začneme robiť, naša expedícia začne byť step by step úspešná…. Začneme chápať – kým sme.. Máme možnosť sa vynoriť ľahší, bez nákladu….. a uzrieť znovu svetlo….. ♧◇♡♤☆
A tak…. ako som sa naučila aj v procese terapie – musíme a sme povinný sa zaoberať tými svojimi tzv.strašidlami… naša duša nás tak volá na novú cestu… Pocity strachu či viny a iných negatívnych emócií sa potom zrecyklujú na prijatie, odpustenie, postupnú radosť a človek začne nachádzať v hĺbkach postupne sám seba…. Skutočného seba….. Bez prijatia záporných emócií nie je možný proces zmeny…..
Duša chce rany otvoriť…..
Kričí…
Volá o pomoc….
Nevzpieraj sa …….
Pamätaj na to: čo zaseješ, to zožneš…
Vietor prinesie búrku…
Záver piesne: nezabudni! Život len jeden máš!!!
A pre tých, čo ju este nestihli uzrieť: nájdete ju pod člankom…. Dopĺňa ju opäť jeden z mojich obrázkov, ktorý sa takmer sám zlial a nakreslil tak, ako ho vidíte….
○UPOZORNENIE: TEXT NESMIE BYŤ KOPÍROVANÝ, ANI NIJAKO POUŽITÝ NA KOMERČNÉ ČI INÉ ÚČELY BEZ SÚHLASU AUTORKY!○
Majte sa (-:
Tu je spomínaná pieseň:
♤ŽABIE PIERKO: „TU N’AS QU’ UNE VIE“♤