26 júla □Down… Kríza ako príležitosť k zmene…□
Keď sa mi pred mesiacom sníval sen, že sa chystám skočiť do veľkého vodopádu, ktorý nevedno kam vedie,.. nevedela som presne o čo ide……..
Už o pár týždňov prišla celá sada lekcií……
Nenávistné e maily, ktoré vstupujú do podvedomia…… Zdá sa, že slovenská nenávisť vždy bude fungovať… Nezabúdajte, že všetko sa vracia ako bumerang……
Ok… ideme ďalej….
Keď sa potom ukázalo, že moja grafička je úplne neschopná a talent očividne nestačí, moje telo sa preplo do akéhosi modu totálneho vyčerpania. Darmo. Nie som robot. Znovu ten istý proces. Kraniosakrálna terapia. Masáž. Nechať všetko tak… Oddych. A odznova… Stav, kedy tie bežné činnosti predstavujú problém……… Zrazu má život trochu inú hodnotu……
Hneď potom sa ukázalo, že všade vládne otrávenosť.. Ľudia sú otrávení sami zo seba…….. zo svojho života.. zo svojej existencie.. Je to ako mor….
Hovoríme každý iným jazykom…… zmáha nás ego.. my chceme byť navonok silnejší než sme…………. čím človečenskejšia moja reakcia = tým viac arogancie. Bratislava je akýmsi morom arogancie..
Potom je tu moja malá smrť…. Každá návšteva u zubára je taká malá smrť. Ale aj tá smrť je určite príjemnejšia ako toto stredoveké mučenie, kedy nefunguje ani 5 injekcií anestetík… Čo s takým „výrobkom“..? Nevyspytateľným, kde ani veda nemá odpovede..? Dať ho na reklamáciu? Ufónka z úplne inej galaxie…. (-: No jo. Takto mučili väzňov v stredoveku. Moje dejavue…..
Vraj ak posuniene os zubov, zasahujeme do akéhosi zápisu predkov, vzorca…. Teraz to viem, že je to tak! Nikdy som to nepociťovala intenzívnejšie.. Zuby sú určitým genetickým zápisom. Nečudo, že podľa vedcov – deti, ktoré mali dlhodobo strojček – zmenili určité stereotypy a to sa prejavovalo v náhle zmenenom správaní……
Čas bolesti, kde v zlomových úsekoch života zostávame sami…..
Občas si len nechceme priznať, že sme zraniteľnejší ako si myslíme. Chceme sa hrať na silnejších ako sme..
„Prelaď sa…. mysli pozitívne…“
No jo.. Ľudia ani len netušia, že týmto si dláždia cestu do pekla….
Ak človek prizná svoje slabosti, nie je to prejav krehkosti a neschopnosti……. Naopak, on môže z toho načerpať obrovskú silu… Ale v spoločnosti, v ktorej žijeme je to prejav akejsi nestability…… Chyba nám autentickosť… pravdivosť, od ktorej by sme sa odrazili…
Nemáš nárok na slzy.. Ak plačeš – vtedy si padavka, hysterická a nestabilná osoba… rozmaznaná…. a chýba Ti tvrdosť. Tak plačeme tajne do vankúša. Len aby to nikto nevidel.. Pritom tí navonok najtvrdší ľudia sú vlastne tí najviac zranení. Len oni to inak nevedia…. a taktiež to mnohí nevidia.. možno preto, že nechcú…. a tak o tom ani nevedia, že by vlastne potrebovali pomoc…..
Chýba pochopenie. Ako hovorí Lazarev: krehkosť je znakom pokory… a ak si to je človek ochotný priznať a naďalej na sebe pracovať, ak je k sebe úprimný – jednoducho sa vynorí trochu do iného levelu…….. naštartuje sa……..
Niekedy sa musíš nachvíľu vzdať, aby si mohol ísť ďalej…. s novým poznaním…. s novou skúsenosťou…. s novým impulzom…. možno, aby sa vynoril z Teba nový človek….
Niekde som čítala, že kríza je novou príležitosťou… Ak je to tak, nachádzame sa v tomto horizonte………
Ako povedal môj zubár: „Navonok krehká,.. no s abnormálne tvrdými koreňmi, aké som už dáááávno nevidel…….“
That’s me! ………..
Ide sa ďalej…… Cesta pokračuje……
☆Večná ufónica Kity☆
□Upozornenie: tento text a rovnako aj fotografia nesmie byť kopírovaná či použitá na komerčné účely – bez súhlasu mojej človečiny…□
