Návrat domov… a moja lekcia

 

Kráčala som z nášho horského výletu zo stanice, trochu unavená z letu .. a zrazu som videla pani ako sa trápi s kufrom. „Pomôžem Vám..?“.. ponúkam sa… „Nechajte tak.. je to ťažké..“ Pozorujem pani ako sa trápi a zas jej ponúkam pomoc: „Naozaj..? Nemám Vám pomôcť???..“ Chytám veľký kufor z jednej strany. No žiaľ…. je naozaj ťažký…. Výsledok je ešte horší… nejde to…. Pani nervózne na mňa prehovorí: „Nechajte to tak! Pomohlo by mi, keby ste to celé zobrala. Ale takto mi nijako nepomôžete..“ Zmätene odstúpim a kráčam svojou cestou…. Napadá mi paralela…..
Nikdy nestrkajte hlavu tam, kde Vás o to nepoprosili. Bude to iba na škodu. A napadá mi ešte jedna vec: ľudia sa často chcú zbaviť zodpovednosti. Oni nehľadajú radu. Oni nehľadajú sprievodcov,… pomoc… oni hľadajú často niekoho, do koho rúk by sa zverili. Čo tým chcem povedať? Aj táto pani by najradšej svoj náklad niekomu zverila. Lenže náklad bol príliš ťažký. No a tak ako na stanici, nie je možné zveriť celý náklad do rúk ineho človeka – aj v tom duchovnom svete sme zodpovední za svoj náklad. Za svoj diel. Niekto nám môže pomôcť, ale nikdy nie úplne. Nemôžeme mu dať celý „kufor“, aby ho ten človek preniesol. Nakoniec sa z tohto príbehu stala pekná paralela a lekcia zároveň… Môžme niekomu cestu ukázať, ale nikdy nie ju prejsť zaňho. V tom je akási Vesmírna spravodlivosť… Preto nikdy nezverujte svoj osud do cudzích rúk tak celkom, úplne. Učte sa, obohacujte,.. ale nikdy sa nezbavte celej zodpovednosti. V takom prípade porušujeme jeden z Vesmírnych zákonov…..
S ♡láskou♡…
☆Ufónica Kity☆