!O pravdivosti..!

Vyšla som z podchodu a potrebovala som napísať správu.. Sadla som si na lavičku..

Slnko príjemne hrialo….

Vedľa sedel mladý chalan, mohol mať tak asi 20 rokov…. 

Do telefónu kričal. „Prečo by som mal robiť vo fabrike, keď môžem robiť v reštaurácii,… preto, že ste mi to nakázali…? A ja budem robiť to, čo cítim… mám síce 500 eur, nie 800,.. ale nerobím špinavú prácu a nočné… A ja robiť nočné nebudem.. mám pohodlnú prácu, kde sa somnou slušne rozprávajú. Rozpis smien odovzdávam na týždeň vopred… Tak prečo by som mal robiť za pásom? Preto, že tak robia moji bratia? Ja nemôžem za to, že môj brat trpí v práci ponižovanie a zhadzovanie a že toto je normálne. Keď je to preňho normálne, tak nech tak žije..“ 

Tento chalan telefonoval s mamou. Neskôr ju dal na odposluch…. 

Tento rozhovor ma fakt zaujal….

Akoby sa tí ľudia navzájom vôbec nepočúvali … Jeden hovoril svoje a druhý tiež. Tento kolobeh sa opakoval ako ohratá platňa…. Akoby jeden vôbec nepočul toho druhého…

Hovoria inými jazykmi? Vysielajú iné vibrácie a ich rádiové vlny sa míňajú? To bude ono! 

„Ja sa k Tebe škaredo správam..? No áno, kričím.. lebo ma poučuješ… ako malého chlapca.. sústavne ma tým degraduješ a ponižuješ.. a hlavne ma vôbec nepočúvaš…“ …. kričal chlapec  na svoju matku….. 

A fakt to jeho matka zrejme nevedome robila…. Chvíľku som to počúvala a dosť ma prekvapilo, ako krásne chalanisko tieto veci pomenúvával…. aký bol úprimný,… ale súčasne veľmi frustrovaný…. A ako ho jeho matka pekne chcela zase zmanipulovať, aby sa vrátil domov  do starých koľají a bol z neho starý dobrý chlapec, ktorý žije s bratmi…. 

V tom najlepšom sa zrazu hovor prerušil.. chlapec teda nervózne ťukal najskôr správu, ale potom znovu zavolal mame, aby si nemyslela, že ju zrušil zámerne… Mama ale svojho syna upodozrievala, že je s kamarátmi v hlučnom bare… a že s ňou už nechce hovoriť…….. 

Chlapec sa jej snažil vysvetliť, že je na ulici a teda preto ona v telefóne počuje hluk…“Mami,..  je to hluk ulice, nie baru..“.. vysvetlil jej… „Klameš, počujem to..“, karhala ho ona…. no mondie! … zas akoby obaja hovorili inými jazykmi… 

„Budem robiť to – čo cítim, … robiť teda dôstojnú prácu, aj keď som cigán, rozumieš mi mama? A budem to robiť  – či sa hneváš alebo nie…  rozumieš mi mama? .. “ toto  chlapec opakoval niekoľko krát… 

Po tejto vete hovor zrazu ukončili…

Chlapec ešte potom sedel chvíľku na lavičke….. bol nahnevaný.. frustrovaný.. zmätený….. aj smutný.. oči sa mu trochu zaleskli… predýchaval to….

Potom sa otočil.. akoby mi chcel niečo povedať, ale nejako to vzdal. Chcela som mu potvrdiť jeho úsudok,.. povedať mu, že mu držím palce a že je správny chlapík,….. lebo má gule povedať svojej matke, že jeho cesta je iná než tá, ktorú mu vybrala ona…. to predsa nedokáže každý . Svet je plný fejkov a lúzrov. Predstieračov, manipulátorov a klamárov… ľudí úprimných a autentických je strašne žalostne málo. 

Chlapec sa zvláštne na mňa pozrel. Vedel, že som celý rozhovor počula. Vedel, že viem. Zdvihol zvláštne kútik pier.. Darmo!  Neverbálna komunikácia je silnejšia ako verbálna.. vstal, usmial sa na mňa,..  akoby mi chcel potvrdiť, že všetko pochopil… a odišiel…………..

Ostali mi v ušiach len jeho slová…..

„JA BUDEM ROBIŤ TO, ČO CÍTIM,.. ČI SA TI TO PÁČI ALEBO NIE…“ 

Kiež by mala väčšina ľudí takúto odvahu. Takto nahlas to vysloviť……. a vedieť, že táto cesta je tá pravá. Ísť za volaním srdca♡♡♡ .. 

Tí, ktorí idú svojou cestou – však často ostávajú sami…. to je údel… často nevyhnutnosť… 

Často nám chýba odvaha… povedať to, čo cítime. Či sme frustrovaní, alebo naplnení… nahnevaní či smutní..? 

A potom.. čo ľudia často robia – negujú si frustrácie.

„Mysli pozitívne!“ Toto je hrôza tento fenomén.. Najskôr treba predsa všetko zo seba dostať von.. a potom sa ukľudňovať, prijímať, spracúvávať a pretvárať… Takto to ukľudnenie nie je umelé a dostaví sa samo v krátkom čase..  Je to prirodzená recyklácia… keď sami seba dlhodobo klameme – recyklácia ani neprebehne. Všetko je zatlačené… Až kým sa toho nenahromadí toho veľa…. 

Bez pravdivosti vo vzťahoch sa ale ďalej nepohneme… 

Budeme hrať navonok síce dokonalú hru, ale vnútorne budeme vedieť, že sme to iba dokonale sami pred sebou zahrali,.. a že sme v skutočnosti vnútorne na pokraji zrútenia sa…. budeme rozložení… Túto hru nemôže nikto sám so sebou vyhrať… 

Čím väčší tlak na seba, že to treba spozitívniť a presvetliť, tým väčší prepad.. toto je základná rovnica čo sa týka práce s emóciami…. 

Kto nevyhadzuje odpadky – má doma smeti… 

Keď nerecyklujeme emócie – máme myšlienkové smeti….

Konflikt môže byť naozaj liečivý element….. Ale často ho ľudia vnímajú negatívne. Konflikt prináša konfrontáciu, aby sme čosi zlepšili…. 

Je bolestivý, ale potrebný…… 

♡Majte sa♡

A vyhadzujte starostlivo svoje odpadky (-: 

☆Večná ufónica Kity☆

 

○Upozornenie: tento text nesmie byť kopírovaný a rovnako ani použitý na komerčné či iné účely – bez súhlasu autorky○