02 mája ♡Odkaz Mozartovej Čarovnej flauty je stále aktuálny♡
Priznám sa, .. boli časy keď som nenávidela operu! )-:
Stalo sa to na Vysokej škole Múzických umení. Zvláštne,.. čo? Pedagógovia hudby by mali študentov motivovať,… ale často tomu tak nie je… A často tú lásku k hudbe,… to krásno – zabíjajú a to už v zárodku….
A špeciálne Mozarta som si vytiahla na skúške z dejín hudby presne 3 krát… Tam niekde sa to začalo… Moja nechuť k opere.. Pretože speváci boli trošku takými nadľuďmi…. Operné divy boli vždy tak trochu samostatné jednotky. Potrebovali pozornosť a zároveň po nej zúfalo kričali. A tým, že nehrali na žiadny hudobný nástroj a boli vždy hudobníkmi doprevádzané – bola v nich určitá nadradenosť. A takto sa správali vlastne ku všetkým.. Dokonca často aj muži… Možno im to dodnes aj z veľkej časti ostalo …… Česť však výnimkám….. Stretla som rôzne speváčky , aj spevákov…
K opere som sa vrátila v mojom živote posledný polrok, .. keďže skúmam – ako sa dá rôzne pracovať s hlasom…. Moje bádanie pokračuje….. Idem po mojej intuitívnej línii a zdá sa, že je správna……
Lístky na Čarovnú flautu sme dostali…. Nebyť árie Paminy, ktorá tvorí moju každodennú rozcvičku hlasu a milujem túto áriu- asi sa na toto nedám…..
A včul… Nakoniec sme si operu užili. (-: A nielen to, .. akoby nás previbrovala do úplne iných vibrácií… Cítila som z nej veľa SVETLA♤♡♧. Mozartov odkaz je v Čarovnej flaute veľmi silne rezonujúci. A tá „tak trochu čudná rozprávka pre dospelých“ – ako je popísaná na webe slovenského národného divadla – vôbec nie je čudná a dáva zmysel!
Kráľovná noci prosí Tamina, aby zachránil jej dcéru Paminu od spárov zlého Sarastra. Na pomoc mu dáva tak trochu pojašeného lapača vtákov Papagena… Na pomoc dostáva Čarovnú flautu a zvonkohru, ktorá „nejedno srdce obmäkčí..“ Vraj libretista scénar trochu pozmenil, nakoľko ho literáti obvinili z plagiátorstva…. Mala to byť pôvodne citara..?
Ako to aj v bežnom živote býva – prezentované zlo je v skutočnosti svetlo a naopak…
A tak sa neskôr ukáže, že Sarastro vôbec nie je zlý čarodej…. Princ Tamino je však vystavený skúške…. Zaslúži si Paminu?
Trochu mi to pripomína reálny život… Veď v každom vzťahu prichádzajú skúšky v podobe každodenného boja v dravom ringu života…. Maličké lekcie vo vzťahu tvoria životnú skladačku.. Kde stojíme teraz.. ? Aké témy riešime..?
No najťažšia skúška prichádza, keď má Tamino a Papageno mlčať…. To ešte obaja netušia, že uvidia svoje vyvolené. Lekcia má teda zmysel!
„NECH ÚSTA MLČIA A SRDCE♡ PREHOVORÍ“……. hovorí Sarastro. A má pravdu! (-:
Tento odkaz je stále aktuálny. Žijeme v dobe, kedy sa nedokážeme stíšiť. Naviac teraz nás valcuje svet IT techniológii. Mobily, tablety,… Ľudia si nosia mobil ešte aj do sauny. A jednoducho,… chýba TICHO. Ticho, ktorým sa vnárame do seba…… Keď nepoznáme seba – len ťažko si pritiahneme pre seba to potrebné. A ťažko si pritiahneme do života spriaznenú dušu… Musíme sa najskôr jednoducho „vychovať“… A presne o to ide aj v tejto krásnej scéne.
Tamino mlčí,.. nechce Paminu stratiť,…. Sľúbil, že bude mlčať… je to jeho skúška odvahy a lásky….
Ale Paminine srdce plače….. Vidí Tamina a ten mlčí… Ona tomu nerozumie… A vtedy prichádza krásna ária o slzách…. O láske, ktorá bolí… Pamina spieva, že radšej bude mŕtva,.. ako by mala prežiť tento chlad…….
Celá opera končí nakoniec veľmi svetelne….. A sú v nej krásne myšlienky…
Mozart bol skutočným poslom Svetla….. Najviac mi zarezonovali tieto myšlienky:
Láskou sme bližšie k Bohu….
Nenávisť a hnev Boh vylieči svojou medicínou…
Srdce ženy bez muža je plné zbytočných citov…
Ten, kto dôjde k cieľu – dôjde k Svetlu…..
Nech ústa stíchnu a srdce♡ prehovorí……
Libreto Emanuela Schikanedera vyvolalo v tom období značný rozruch…
„Emanuel Schikaneder (1751 − 1812) − nadaný divadelník, šarlatán a cirkusant…
Narodil sa do nesmierne chudobných pomerov v bavorskom Straubingu. Ako dvanáste dieťa výpomocného sluhu vyrastal bez patričnej starostlivosti a vzdelania. Veľmi skoro sa z neho stal potulný cirkušant a pridal sa k putovnej divadelnej spoločnosti. Vyznačoval sa nesmiernou pracovitosťou: už 27-ročný sa dokonca stal riaditeľom vlastného divadelného súboru. Desať rokov s ním cestoval po Rakúsku a južnom Nemecku, neustále písal hry, sám hral a komponoval javiskovú hudbu. Uvádzal kvalitný činoherný a operný repertoár (Shakespeara, Gluckovho Orfea, Moliéra, Lessinga, Schillera a i.), aj nový divadelný tvar singspiel, ba aj podradné komédie a vulgárne frašky. Nepochybne mal zmysel pre to, čo publikum chce. Jeho špecialitou bola veľkorysá výprava a najmä predstavenia pod holým nebom. Uvádzal novátorské produkcie, nechýbala mu chuť experimentovať a riskovať, bol odvážnym režisérom. Na jeho predstavenia chodil i sám cisár Jozef II. a jeho hviezda stúpala závratným tempom. Ako to už býva, po jednej z rodinných roztržiek sa mu spoločnosť rozpadla a Schikaneder sa stal hercom vo viedenskom Národnom divadle. Cisár mu podal pomocnú ruku a vytvoril mu možnosť vybudovať nové divadlo. Schikaneder ju nevyužil a vrátil sa do Bavorska. Opäť zaznamenal úspech, no znovu si ho pokazil vďaka kontroverznej stránke svojej osobnosti: žil rozmarným životom, pohoršoval pletkami s dámami zo svojho súboru. Jeho úspechy mu zákonite priniesli i nepriateľov medzi literátmi. Začali sa nepretržité útoky a osočovanie z oboch strán. Schikaneder sa preto v roku 1789 opäť vracia do Viedne. Vo Freihaus auf der Wieden bola riaditeľkou jeho bývalá žena, ktorá sa s ním rozišla pre aférky s herečkami. Zmierili sa a Schikaneder sa stal spoluriaditeľom (niektoré pramene hovoria o tom, že si divadlo po uzmierení prenajali spoločne).
Divadlo naštartoval a sám opäť získal veľkú popularitu. Mal peniaze, no vďaka svojmu životnému štýlu opäť o ne prišiel. V tomto období sa spojil s Mozartom a vytvorili spolu veľmi úspešnú Čarovnú flautu. Nasledovali vzostupy a pády: bol neuveriteľne produktívny a tvorivý, no úspech vždy nahradil stav, keď bol v úzkych. Pomohol mu jeden finančník, postavil vo Viedni ďalšie divadlo a zase uspel − tento raz len nakrátko, lebo vkus publika sa zmenil. Odvrátilo sa od neho. Začal trpieť duševnými problémami. Dva roky bol ešte riaditeľom v Brne, potom sa znovu vrátil do Viedne. Počas napoleonskej okupácie mu tu navyše vyrabovali dom… Našťastie mu svitlo na lepšie časy − bol menovaný za riaditeľa nového divadla v Pešti. Duševný rozklad však uňho dramaticky pokračoval: keď tam prišiel, nevedel si spomenúť, kvôli čomu. Starala sa oňho manželka, no údajne potom už len vysedával od rána do večera s uterákom na hlave. Umrel v úplnej chudobe 21. septembra 1812. Na pohrebe mu hrali Mozartovo Requiem a spievali ho členovia jeho bývalého divadla..“
(Úryvok o libretistovi E. Schikanederovi – Alžbeta Lukáčová)
Emanuel Schikaneder hral v opere tak trochu seba – cirkusanta Papagena, ktorý je Taminovým spoločníkom za láskou…. Na rozdiel od Tamina nemá veľké ciele. A pýta sa Sarastra: „Mal by som mať vznešenejšie túžby..?“…. Libretista vlastne zahral tak trochu svoju skutočnú rolu…. Pôžitkár a cirkusant v jednej osobe… Taký je Papageno…
Pamina až neskôr chápe zmysel Sarastrovej lekcie… Sarastro im lásku požehná….. A kráľovná noci – zdanlivo dobrá postava- je navždy uvrhnutá do temnoty noci…. Dáva Pamine nôž, aby Sarastra prebodla dýkou a ona bola zas na svojej strane Slnka…. Pamina však stretáva Sarastra, ktorý jej vysvetlí, že jej matka túži po pomste, aby ju zase ovládla a mala pre seba stranu Slnka….
Táto scéna je opäť symbolická. Zlo sa stáva Svetlom a zdanlivé Slnko temnotou…. Tak je to často aj v našich životoch…. Často ľudia hrajú dokonalo svoje role…. Menia kostýmy podľa toho – ako potrebujú….. Často to žiaľ neodhadneme…
Libretista Emanuel Schikaneder to vystihol dokonalo! Niekedy pod pozlátkom hrdza a pod zdanlivou temnotou Svetlo….
Mozart bol vizionár, génius…. Jeho vznešená kompozícia je stále aktuálna… Niektorí ho kritizovali za slobodomurárske tendencie. Vraj bol členom slobodomurárskej lóže…. Táto spoločnosť slobodomurárov funguje dodnes….
Každopádne,… Tak či onak…
Mozart tu zanechal čosi, čo je stále aktuálne….
„The Magic Flute is like a mirror: gazing into it, we see ourselves and find whatever it is we are looking for.“ (János Leibner)
(„Čarovná flauta je ako zrkadlo, pozeráme sa doň, vidíme seba a nájdeme to, čo hľadáme…“)
Presne toto nám v umení a celkovo v spoločnosti momentálne chýba…. Čosi vyššie… Vyššia idea….. Čosi, čo nás presahuje…… Čosi, čo dáva nádej na lepšie časy….
Ocitli sme sa v akejsi kríze hodnôt.. Stratili sme kompas….
Prím dostala virtualita……
Čosi nám dala, ale čosi aj vzala…….
Kto ste ešte Čarovnú flautu nevideli – určite si nenechajte ujsť príležitosť. Zmena nálad v opere vo veľmi krátkom čase Vás nenechá ľahostajnými. A nudiť sa určite nebudete….. Krásna symbolika použitá v celej opere bude mať pre každého iný podtext…
Podceňovaná opera Vás previbruje do iných vibrácií.. Na malú chvíľu vo Vás čosi zmení……
Aj také je umenie.. Ak je v ňom program LÁSKY..♡♡♡
Povznáša, dáva krídla, otvára bránu do srdca♡
A hor sa zajtra na Turandot… Podrobnejší feelingový a popisný článok o rozprávkovej „Turandotke“ nájdete o pár dní na mojich stránkach…..
S láskou… ♡♡♡
☆Večná ufónica Kity☆
○UPOZORNENIE: TENTO TEXT SA NESMIE KOPÍROVAŤ ANI VYUŽÍVAŤ NA KOMERČNÉ ČI INÉ ÚČELY BEZ SÚHLASU AUTORKY○
