28 dec Pražské nevšednosti…
Milujem Staromestské námestie…
Tak ako Karlov most, aj námestie v Prahe má svoju atmosféru..
Rada pozorujem tento ruch…
Zvyknem si kúpiť palacinku s banánom a čokoládou….
Palacinka je vždy veľká ako svet… a úžasnááá!
Chvíľku sa na ňu zapozerám … je fakt pekná.. chutná.. a veľká… prejde jeden pán okolo a hovorí: „Úú… to vyzerá pekne…“
„Aj mne sa to páči..“, odpovedám…
Pán je prekvapený mojou slovenčinou…
„Slovenka? A odkiaľ..?“,…
„Spiš..“, odpovedám…
„Počujem to.. Ja som zo Spišskej Soboty…“, smeje sa …
„Svet je malý.. majte sa.. nech sa Vam darí..“, lúčime sa…
Medzitým sa zastaví pri mojom pultíku s palacinkou kórejec a pýta sa, či mam voľný stôl. Je to čudné, lebo všade naokolo je voľné…. Žeby nechcel byť sám..?
Divné… A čo je ešte divnejšie – v ruke má klobásu. Ešte nikdy som nevidela aziata s klobásou a chlebom a horčicou. Chápte ma, aziati = zdravá strava a ryžové rezance… (-: Ale klobása? Strange…
Ok! Pozorujem túto zvláštnu scenériu…
Opodiaľ ďalej od stánkov si všimnem chlapíka, ktorý vyberá z koša jedlo… Všetko, čo ľudia vyhodia – on následne vyberie a zje…
Chvíľku pozerá do priestoru… pozoruje ľudí… nerobí to okato.. nežobre.. neotravuje… iba využíva to, čo vidí – kopu vyhodeného jedla…
Tlačím do seba palacinku. A už fakt nevládzem…
Muža, ktorý je hladný mám však v oku…
Obzerám sa okolo seba. Ľudia si ho vôbec nevšímajú.. Iba zjedia svoje jedlo, odfotia sa, natočia svoju selfu, jedlo dávajú do koša a odchádzajú… Ešte dlhšie pozorujem tohto chlapíka, chcem sa ubezpečiť – či sa nemýlim…
Kórejec odchádza.. Ďakuje mi za spoločnosť… Iba si v tichu zjedol svoju klobásu a odchádza. Pomlčali sme si… a obaja sa pomaly vydávame svojim smerom.. Ešte stále mám však nedojedenú palacinku…
„Môžem si s Váma upovídat..?“, prehovorí na mňa jeden chlapík z Ruska…
Má celkom slušnú češtinu. Začne mi hovoriť o tom, že chce ukončiť prácu. Už nevládze takto ďalej fungovať. Akoby čakal na moje potvrdenie. Volá sa Eugen… Rozpoviem mu svoj príbeh.. ako som odišla a dala výpoveď pred rokom a ako ma to posunulo… Príbeh mu akoby zapadne do toho jeho.. Dáva mi na rozlúčku cukríky. A objíma ma…
Lúčime sa ako starí priatelia. Som zmätená…
Medzitým sa k môjmu pultíku pridávajú dvaja taliani.. a jedna dáma z Austrálie.. . toto je celkom vtipná kovbojka! (-: Niekedy rozmýšľam – ako sa ľudia zvláštnym spôsobom priťahujú. Vedia to podvedome, že to bude obohacujúce..? Keď oslovia niekoho neznámeho – cítia podobne vibrácie na nejakej nepopísateľnej a nehmatateľnej úrovni…? Iné vysvetlenie nie je… Títo taliani a talianky nepotrebujú ani angličtinu… rozumieme si… Pár slov z taliančiny chytám… Celkom sa nasmejeme…
Scénka este nekončí… Mám v oku stále toho muža, ktorý hľadá v koši jedlo… Dokonca sa o jedlo z koša delí…
Pristúpim k nemu…. A podávam mu moju nedojedenú palacinku. Nehádžem ju do koša. Ale podávam ju mužovi priamo… „For you“…
Chvíľku váha… dlho sa na mňa pozerá prekvapene.. z jeho očí cítiť hanbu, ale aj smútok… duša dýcha zúfalstvom… v očiach cítiť prehru, akýsi pad, únavu a vyčerpanie. Taký skutočný hlad.. napriek tomu chce palacinku vrátiť…
Napriek tomu, že je hladný – vyjadruje očami nesúhlas..
Chvíľku na seba hľadíme…. jeho dlhý pohľad bezmocnosti, zahanbenia a ľudskej prehry, .. poníženia.. sa mi vryl do duše..
Na pohľad silný muž. Ale v očiach sa odráža jeho krehkosť, zranenosť, zlomenosť a rozbitnosť.. ako tenké sklo.. ako jemná sklenená váza…
Držíme spolu tácku s palacinkou a všetko prebieha bez slov… kývem mu hlavou, že áno. Je pre Teba! Tak si ju uz konečne zober…
„Spasiba… spasiba… …. „, nakoniec zoberie palacinku a zmätene stále hľadí na mňa. O palacinku sa zase delí….
Ale stále nechápavo pozerá, že som mu dala jedlo a nevyhodila ho do koša… Na palacinke si obaja muži pochutnávajú…
Pohýnam sa ďalej…
Hudba dohrala…
Iba zvláštny smútok z tohto chlapíka sa mi vryl do srdca….
Ten pohľad plný emócií si budem pamätať dlho… Zarezonoval vo mne ako elektrický šok….
Kým ja som sýta.. niekto môže byť hladný…
Kým ty si šťastný, iní preživa tragédiu.. a naopak..
Môže sa to javiť ako nespravodlivé.. či neférové….
A predsa aj tu existuje nejaká súvislosť a nejaký – ako česi hovoria – „řád“..
Řád… né né napořád…. (-:
Svet je pestrý… občas sa zdá krutý….
Možno, aby sme sa prebrali – ako skvele sa máme…
Majte sa a nefrflite …. (-:
Večná ufónica a pozorovateľka nevšedných všedností …
☆Kity☆
*Članok napísaný v reštaurácii „Blázinec“ – Prague……*
