06 nov Prebudenie „detskou človečinou“

„Kým som si uvedomila, že áno – toto je tá chvíľa, kedy mám zahrať pred publikom skladbu – zrazu skladba skončila… Prečo moment prítomnosti trvá krátko a to, čo nám beží v hlave ako film – je tu stále prítomné…..??…  

Prečo keď na chvíľku vypnem pozornosť – moje prsty ma prestanú poslúchať…? A prečo som toto všetko vedela ako malé dieťa a teraz, keď som staršia ide všetko akosi ťažšie, menej automaticky….???“

Toto sú otázky malých človečín.. ktoré sa učia hrať na klavíri…

Je ich samozrejme oveľa viac.. Snažím sa ich vždy pamätať, ale podnetov je strašne veľa a moja hlava nestíha spracovávať… Ale všetky sú určite motivujúce k zamysleniu..

Naozaj.. máme v hlave akýsi svoj svet, z ktorého zrejme úniku niet… (to nebol pokus o rým(-:  ..) Hm.. Keby sme aspoň na chvíľku mohli vystúpiť zo svojho tela a popozerať svet z akejsi inej strany! Kiež by sa dalo pozrieť na seba z pohľadu niekoho iného… Ktovie, čo by sme si o sebe vlastne mysleli. Možno by sme lepšie pochopili okolitých ľudí, možno by nám to otvorilo oči vo vnímaní vzťahov, možno by sme sami seba v konečnom dôsledku vôbec nepochopili, či nechceli chápať… Možno by sme sa sami sebe zdali divní,…?? Ktovie…

Lenže nám sa tak deje iba prostredníctvom situácií, ktoré zažívame. Sú to väčšinou iní ľudia, ktorí nás upozornia na to, či ono – aj keď – áno – sem tam sa nám to aj nepáči a hľadáme chybu vo vonkajšom svete. Lenže ľudia si nastavujú zrkadlá. Chtiac nechtiac priťahujeme do života presne takých ľudí, presne tie situácie, ktoré sa nám dejú a z ktorých nás niekedy „bolí hlava“. Sú to každodenné lekcie, ktoré prichádzajú.. niektoré sa opakujú, iné nie. Je to taká mágia svojim spôsobom. Dôležité je všimnúť si, čo nám situácia chce povedať…. Lebo inak budeme tápať celý život… Nie je to ľahká úloha! Zavnímať zrkadlo tým správnym spôsobom v niekom inom. Uvedomiť si svoj nedostatok, možno omyl – na základe správania niekoho iného…

Mne často otvárajú oči moji žiaci. 6 rokov je úplne super vek.. A v desiatich sa zase otvára už viac  ľudské ego a zrazu vznikajú problémy, ktoré pred tým neboli. Preto sa deti zrazu často pýtajú, prečo už nejde všetko spontánne. Príde porovnávanie, veľkú úlohu zohrá ego, taktiež sa viac zobudí myseľ. Niekomu práve v tomto veku ide všetko ľahšie, iné dieťa zase spozná ľahko prekážky a nástrahy a rýchlo sa stiahne. Deti by sa mali v škole učiť trénovať myseľ. To je veľmi dôležité…..

Tak, či onak… Deti veľmi jednoducho vedia popísať situácie. Popisujú ich s veľkou jednoduchosťou, niekedy s vtipom a každopádne veľmi zrozumiteľne… Vedia popísať moment prítomnosti s takou hravosťou, že niekedy je to až také „prebúdzajúce“.. Niekedy však až dych vyrážajúce. Rýchlu únavu premôže akýsi vánok poznania a „pravdy“, ktorá sa mihoce v detských očiach. 

Áno, deti vedia presne pomenovať, že moment, kedy sa musia sústrediť je veľmi krátky… keď sa nedarí – je zase veľmi dlhý.. vnímajú, že moment „pravdy“ – kedy tá ich skladbička zaznie je veľmi krátky … nie sú možné opravy, nie je možný  žiadny návrat, nie je to možné opraviť ako dajme tomu –  keď maľujeme obraz. Tu sa všetko deje veľmi rýchlo…. Už žiadny návrat.. Iba keby sme to zahrali znova.. Ale už to nikdy nebude rovnaké – aj keď by sme ako chceli. Už to bude zakaždým len „iné“…

Tu vidím veľkú paralelu so životom.. ani tu nebude vrátený čas. Ako odznejú slová, scény, situácie -…? Záleží to len na nás.. V každom prípade platí jedno –  už to nemožno vrátiť do bodu A. Dá sa iba poučiť – v ktorom mieste nerobiť chyby – ako aj v skladbe.. je možné sa naučiť – na základe chyby v skladbe – čo trénovať, aby sme sa nabudúce nepomýlili – či trénovať techniku, alebo iba sústredenie a moment prítomnosti – tak ako aj v živote…. Byť pripravený…byť v strehu… stále mať napnutý luk a šíp – a to vôbec nie  pre akýsi boj, ale pre pripravenosť…… akúsi pružnosť. Ako v cvičení – keď trénujeme zase pre zmenu svoje telo.. vedieť rýchlo padať a vstávať – bez modrín…. Ako v tanci. Poľahky.. na špičkách….. a už neskôr bez bolesti..

Ale teórie nám aj tak nepomôžu – lebo potom prídu tie isté situácie znova a znova a keď nezareagujeme hneď správne – zase to len trvá okamih. Ako na pódiu – na koncerte.. Tam Vám tiež moc teórie nepomôžu. Haha, vy môžete ovládať stupnice a všetky zákonitosti, ale jednoducho príde moment „pravdy“ a vy musíte publiku predviesť svoj koncertný kúsok tak, ako ste sa ho naučili. Bez ohľadu na okolnosti, na situáciu. Ľudí totiž nezaujíma, že ste málo spali, že ste na koncert cestovali, že ste mali pred tým možno menšiu autonehodu, že ste nejedli takmer celý deň a celú cestu pršalo  – toto všetko musíte vo svojej mysli odhodiť, keď chcete podať „dobrý výkon“ – lebo táto „šanca“ sa už nezopakuje. Už príde len nová, iná….. Tak ako v živote……

A čo s chybami? Je možné nedostatky hneď odstrániť – ako v skladbe…. Ale niekedy sa aj v skladbe zlozvyky, ktoré majú deti naučené – odstraňujú ťažko. Je to tak aj na našej životnej ceste. Často nedokážeme prekonať tie svoje obmedzenia, ktoré máme, …. alebo tie naše „zádrhely“ v našich nastaveniach, ktoré máme z časti naučené a z časti získané….. Sami si totiž vytyčujeme niekedy mantinely, hranice…  Spútavame sa svojimi predstavami o nás samotných. Hra na role. Hra na obete.

Najťažšie je si niekedy však priznať – že niečo neviem. To aj u detí spôsobuje slzy. Lenže obávam sa, že ani my dospelí nie sme iní…. Niekedy je ťažké prekonať svoj „tieň..“, zmeniť zabehaný stereotyp, zmeniť náš  „Matrix“, v ktorom žijeme. Lebo všetci žijeme v našom tzv. Matrixe. Je to naša bublina, z ktorej nie je možné odísť.. Preto je dôležité – stretávať sa s inými človečinami, vnímať malé signály, ktoré sú opakovaným zrkadlom…..

A nakoniec…. Je to iba na nás…

Aby nás ten život nedobehol….. ako to dokonale vystihla moja malá žiačka: „Kým som sa spamätala, skladba sa skončila….“

Tak viete…… len aby sa ten náš život neskončil príliš rýchlo a my sme boli pozornosťou v minulosti….. Lebo takto sa to často deje. Sme s niekým a myslíme už na to, čo budeme robiť doma, koľko máme práce, čo všetko máme urobiť… skrátka…. uniká nám prítomnosť……….

Tak aby sa tá „skladba“ neskončila príliš rýchlo…… aby ste si „ju“ aj na tom „pódiu života“ užili….

Želám všetkým „bdelú pozornosť“ …. a veľa radosti (=:

Katka….