27 nov Predvianočný smútok..
Občas mám pocit, že svet sa zbláznil…..
Kámoška Eva to vzdala a odišla do Ruska….. meditovať……. po tom čo dala výpoveď z filmovej branže, .. sa to vyvŕbilo takto…..
Ema má popôrodnú depresiu….. Každý jej hovorí, aké šťastie je, že má dve deti a ona je na dne…………
Nachádzam sa na Můstku…… keď mi zvoní telefón…..
„Nevládzem……..“
Snažím sa Emu ukľudniť. Ema nezavolala vôbec vo vhodný čas. Som akurát na wc. Mondieeee, pomoc!
Takúto Emu nepoznám… Zrútila sa. Vzdala sa. Má po krk návštev, no zároveň potrebuje pomoc. A tak si musí vždy všeličo vypočuť ……. Je to začarovaný kruh…… Je emocionálne a telesne vyčerpaná..
A tak každá riešime tie svoje sračky. Ja na záchode, Ema v telefóne a Eva v Rusku……..
Vianočné ozdoby ma v toto obdobie hrozne iritujú…..
Vianoce prinášajú očakávania. Očakávania, že ak ty kúpiš niečo mne = ja musím Tebe. Pritom ten hrozný stres. Aj tak sa zväčša ľudia do darčekov netrafia a doma máme plnú skriňu harabúrd. Čo je toto za absurdný sviatok? Toto dokazovanie lásky darmi.. Ak nekúpiš = nemáš niekoho rád, nemiluješ ho.. nezáleží Ti na druhom a budeš pre okolie EGOISTA.. SEBEC… tečka. Ak kúpiš, zväčša sa ľudia len tvária, že „aký krásny darček“,… zaafektujú, potom prídu domov.. možno ho založia do šuflíka.. niekomu podarujú.. ale nefandite si! Nebude mať pre ľudí zväčša zvláštnu hodnotu…..
Žijeme v zvláštnom svete.. tieto divné pravidlá prinášajú len depresie. A čo ľudia, čo nemajú peniaze? Čo ľudia čo nemajú partnera a cítia sa pod vplyvom Vianoc osamelo..? Koľko rozporuplností v jeden deň 24.12? Iba sa nám to sníva… vysnívali sme si celý život. Táto planéta skrátka podľahla divnostiam…. Určili sme si dni na dary.. povinne….
Myšlienky prerušuje Ema… utešujem ju len čo mi sily stačia….
Som na wc a pani už netrpezlivo klope na dvere.
„Hej vy! Už ste tam dlouho! To není možný,… co tam děláte..?“
No ešte túto mi tu trebalo! „Milujem“ šialené ženské s paličkou. Sú to hotové vrahyne…. S tou drevenou paličkou Vás majú chuť zabiť……..
Ema plače…
Babka naliehavo klope….
Toto je absurdná fraška………
Ako z filmu……..
Popritom sa všade všetci tvária, že čas pokoja sa blíži……
A ľudia zažívajú svoje peklo………
Každý po svojom…..
Vždy mám chuť na Vianoce ujsť na severný pól medzi Eskimákov….
„Keď tam budeš, zoberieš ma tam…?“,.. to zas píše Eva z Ruska…. senzibilka………
Ema sa zrútila, Eva sa vzdala, ja som stratená vo víre zdravotníckeho pekla….
Cestovanie je fajn na to, že Vás zocelí…
Skrátka, spraví z Vás silnejších jedincov…….
Vaša osobnosť sa začne meniť…..
Začne rásť..
Rozpínať sa…..
Lenže čo je najhoršie – začnete vidieť rozdiely…..
Rozdiely v službách, v nastavení mentality………….
A tí, ktorí žijú v bubline Vás začnú vnímať ako nespokojného jedinca. Nevďačníka.. Zostali slepí? Alebo im to stačí?
Každý máme inú cestu…….
To je akoby ste videli v 3D a doma Vám púšťajú čierno-biele filmy. Hĺbky. Nie každý ich má. Niekto má bazén, iný oceán.. a z oceánu do bazénu – to je dosť biedne… a tak – niekomu stačia tie komerčné masové sviatky plné nechutného konzumu a návštev. Pritom sa ľudia boja položiť otázky typu: máš všetko čo potrebuješ? Ako sa cítiš? Tak skutočne….. Mnoho ľudí nevie odhaliť svoje emócie. Lenže dary, tie mizerné dary to nikdy nevyvážia…. su to len hmotné veci, veľmi pominuteľné……… Do hrobu si ich nevezmeme… A tak jedny holdujú christmasovému času a iní ho z duše nenávidia……. a kazia iným partiu. Sú to čistí podivínski kaziči….
„Venujete sa móde? Moc Vám to sluší…. Za polhodinové povídáni bych určite nezobral peníze…. A nebuďte tak skromná, prosím….“ … odzneli slová jedného z rešpektovaných lekárov. Odmával mi. Dal lekársku správu. Dvere sa zavreli…….
Ostalo len prázdno…… Z tohto lekára cítiť rešpekt a pokoru……
Pomóóóc! Žijem v krajine lúzrov, darmožráčov.. narodila som sa skrátka na zlom mieste..
Lekárov by mali kontrolovať úrady, aby neprznili ľuďom životy. My všetci máme ale premyté mozgy, lebo toto sa nemôže volať zdravie…….
Obchod so zdravím je v rozkvete ….. nepozná hranice.. je deštruktívny… priam nemorálny… som z toho frustrovaná…… žijeme v pekle……
Myšlienky preruší Ema…..
Jej myšlienky na samovraždu ma vystrašia….
„Ema, si v poriadku? Ema…!!!“
V telefóne však počuť len plač……..
Občas je ťažké byť silným človekom…..
Sme krehkí ako porcelán… rozbila sa.. jej duša sa rozbila na kúsky…..
Je mi ťažko…. Dýchaj dievča..
V Luxore otvorím knihu dalajlámu a tam nájdem toto:
„Len v kľudnej hladine vidíš odraz vody. Kľudná hladina je ako kľudná myseľ… len vtedy viac uvidíš.. Ale vietor,… hladinu občas rozvíri, aby si si viac vychutnal pekný západ Slunce a bezvetrie…..“
Slunce, kde jsi?
A ono už píše (-:
Moje jediné Slunce ma čaká doma……
Moja ufónska láska…..
A cesta pokračuje……….
Som precestovaná…. už neviem akou rečou rozprávam…. veľká únava presahuje moju existenciu……….
Spánok je ozdravujúci….. aspoň na chvíľu vedomie vypne…
Možno ma v sne navštívi zase môj dedko…. zoberie ma na výlet po iných galaxiách…….. povie, že všetko bude dobré.. a ja sa potom zobudím s úsmevom do nového dňa……. (-:
☆Ufónica Kity☆
♤Upozornenie: text ani obrázok nesmie byť kopírovaný či používaný na komerčné či iné účely – bez súhlasu autorky… ♤