01 feb ~Premeny~
Ubehlo veľa času..
Čas tiká neúprosne…..
Noty pre deti sú v rozbehu. Piesne tiež..
Začala sa absolútne nová etapa môjho života….
Až teraz mám vo svojom živote pocit, že všetko ide ako má…
Paradoxne, sem tam prichádzajú zvláštne pocity z okolitého sveta.
Ľudia sa menia ako chameleóni. A tak z môjho života zmizlo zase pár ľudí…
Keď sa prestanete sťažovať na celý svet – začnete pomaly strácať pevné miesto v rôznych vzťahoch.
▪Utrpenie má predsa rado spoločnosť!▪
Už nenadávate neustále na svet, prestávate pomaly frfľať…
No a tu niekde začína problém…
Ak sa Vám začne zrazu dariť a karta sa začína obracať konečne vo Váš prospech – mnoho ľudí okolo Vás sa začína cítiť nekomfortne. Hlavne takí, ktorí potrebujú, aby vy ste boli v niečom horší ako oni….. chcú, aby vy ste boli pod nimi. Mnoho ľudí sa často totiž nechce posúvať vpred, napredovať,.. mnoho ľudí rado žije vo svojej pevne vytvorenej bubline…. Nenarúšajte im ju! Lebo Vás čaká DELETE..
Nakoniec to DELETE aj tak príde..
Lebo takto sa uberá život…
Jedni odchádzajú,.. druhí prichádzajú…..
Slováci nie sú moc prajní. Mnohí… Kdesi v tej slovenskej gebuli je uložený program, aby ste až tak príliš nevyčnievali…. Len nebyť tým žiarivým tulipánom … Čaká ho krutý osud!
Možno preto som sa nikdy necítila tak celkom doma na Slovensku….
Akoby bol úspech pre mnohých chyba v programe.. zrazu máte pocit, že si to šťastie fakt nezaslúžite.. pritom ste tvrdo pracovali… Ale to mnoho ľudí nevidí. A tak často cítiť z ľudí zavisť.
Preto sa musíte preprogramovávať znova a znova. Znova a znova si nahlas hovoriť – aká je Vaša cesta, .. bez ohľadu na to, čo sa deje v dušiach iných ľudí…. znova a znova si pripomínať – aké sú Vaše hodnoty a ciele… a čo je to to DÔLEŽITÉ..
A hlavne si musíte vždy pripomínať – že MÁTE PRÁVO SA MAŤ LEPŠIE!!!
Žijeme v interakciách.. Za posledné dni som znulovala aktivitu na mojom súkromnom Fb, .. už sa mi nechce čítať večne ufrfľané komenty a ani tých tisíce citátov, ktoré zahlcujú celý facebookový svet. Takto totiž nebadane vstupujete do cudzích svetov…. Nevedome. Nič by na tom nebolo, kým Vám to neberie energiu ….
Nedávno som mala možnosť pozorovať diskusie na Fb v skupine Hypersenzitívne bytosti. Jedna žena tam zúfalo písala, ako potrebuje radu. Vraj cíti energie iných bytostí tak silno, že ju to unavuje. Čosi som jej napísala ,.. lenže potom tam pribudol komentár, ktorý ma absolútne zarazil.
„Ste psychicky chorá, lebo nezvládate svoj život..“
Kto si opovážil niečo také napísať..? Bez toho, aby dotyčnú poznal osobne? Nikdy by som si to nedovolila….. Asi 2 krát som mala rozpísanú správu. Nakoniec som ju zmazala. A vymazala som sa aj z tejto divnej skupiny ľudí. Vraj osobný rozvoj… (-: 🙂 To hovorte viete komu! Žiaľ aj tu je veľa zla…..
Rozhodla som sa ale nedávať energiu tam, kam nepatrí….
Kam sa stráca láska, že sa delíme na tých viac osvietených a tých pod nimi? Ak niekto toto vysloví – narušuje jeden z Vesmírnych zákonov……
Lazarev ma zase učí, že každý je zodpovedný za ten svoj diel. Nedá sa nič robiť. Iných nespasíme. Zabudnite na to spasitelia!
No jo!
Ľudia sú zvláštne predvídateľní!
A tak mi niekde zrazu obliekajú kabát – čo sa pred tým nedialo,.. kým niektorí ľudia zmizli niekde do vzduchoprázdna… bez slova..
Obe situácie sú v mnohom extrémne. Prehnaný pokrytecký záujem a úprimný šokujúci nezáujem (-: … Ani neviem čo je lepšie…
„Pravda“ bude niekde „in the middle“…
Problém mnohých ľudí je, že nevedia ísť do hĺbky. A problém hypersenzitivity je, že tak trochu vidíte ľuďom do duše. A tak presne viete, kto k Vám je nakoľko úprimný.. Kto Vám naozaj praje, tak zo srdca♡ a kto sa tak iba tvári a v skutočnosti si myslí „no ty si ale krava..“
Táto nadmerná empatia má samozrejme aj svoje výhody,.. ale prináša aj otázky.. a mnohé veci sa javia ako veľmi krehké, občas zraňujúce…
A zase beriem do rúk Lazareva..
Láska k Vesmíru, k sebe, k iným..
MILUJEM, ODPÚSŤAM, PREPÁČ, ĎAKUJEM..
Keď nerozumiem svetu a strácam sa vo svete lži a pokrytectva,.. v divnom systéme, ktorý ktosi nastavil ,.. keď sa všetko zdá zase ťažšie ako inokedy – iba si v mysli opakovane hovorím tieto 4 čarovné slovíčka. Potom, krátko na to – sa nad všetkým pousmejem…
A kráčame ďalej….
Presne takto vznikla pieseň o lži. Budete ju o chvíľu počuť v slovenskej verzii. Je inšpirovaná reálnym príbehom – ako vlastne všetky naše piesne….
Moje aktivity na Fb som znulovala,.. keď mám chuť – píšem články,.. keď mám nápady – vznikajú ďalšie piesne. Všetky sú o tom, ako žijeme. Prvé sa podobajú popu, náznakovo. Ďalšie sú však absolútne iné…. dosť hlboké…. intímne.. vychádzajú z môjho návratu k opere. Je to taká zmiešanina všetkého, čo mám v podvedomí….
Človek sa nesmie báť emocionálne odhaliť – iba vtedy môže kráčať správnou cestou..
Stojí síce pred svetom nahý, .. je krehký a zraniteľný,.. ale v tom je jeho sila… v odvahe odhaliť iným svoju krehkosť… svoje človečenstvo.. svoje rany,.. lebo v tom sme všetci rovnaký.. každý máme svoje boliestky….
Naše Žabie pierko ožilo už dááavno… Len teraz sa však zhmotnilo do materiálnej dimenzie…….. Dozrelo ako víno…. Ako čerešne…. Rovnako ako moja kniha pre deti, ktorá uzrie svetlo sveta v tomto roku….
Začínam byť spokojná! Aj keď prechádzame zvláštnym procesom premien…. a lekcií…
Odkedy sme vydali piesne – reakcie ľudí sú rôzne. Darmo! Keď už si raz v tej bedni na tablete, či v telke,.. – si pre mnohých iný človek… Darmo sme ľuďom pred tým hovorili, na čom už dlho pracujeme – kým to nie je v tej bedni, je to iba hypotéza a akási abstrakcia…
Bedňa je bedňa! Naučili sme sa pozerať na svet prostredníctvom mobilu, tabletu, telky… Sú to okuliare do sveta… Pre mnohých…
Vtedy pred rokmi, keď ma napadol jeden muž a skoro ma zaškrtil, chýbalo málo … – zobrazil sa mi celý život. Prehrala sa mi veľmi rýchla sekvencia – všetko čo bolo, čo som zažila,.. no videla som aj to, čo by som mala urobiť…. Hudba, noty pre deti, zdieľanie emócií, …. tvorenie a zdieľanie….
Celú túto sekvenciu si pamätám doteraz… Je v mojom podvedomí stále. „Niečo“ ma vrátilo naspäť „do hry“ a ja som sama sebe sľúbila, že sa vydám úplne inou cestou a urobím to, čo mám urobiť.. Bola to obrovská trauma, ale aj reset. Správa z Vesmíru, že mám zmeniť smer cesty…. bola to príležitosť…..
Dnes po dlhom bádaní a blúdení môžem povedať, že som naozaj zmenila smer a začínam zhmotňovať všetko to, čo sa mi prehralo v rozhodujúcich okamihoch, keď som skoro z tejto dimenzie odišla a nanovo sa vrátila znovu do života…
Zhmotniť ideu je dôležité.. Pre každého!. Darí sa mi to až teraz..
Je to dlhá cesta….
Na Mont Everest….
Hovorí sa, že nikdy nie je neskoro…
No a odvtedy viem, že smrť je znovu začiatok……
A tiež viem, že máme nastavený akýsi program. Čiastočne tam je. To, čo robíme je samozrejme našim výberom – tak čiastočne… Ale máme na čosi dar – každý na iné a tak je na nás, aby sme ho využili k dobru Vesmíru.. Je to naša povinnosť. Inak ten talent nemá opodstatnenie. Dostali sme ho a tak trochu ho musíme vrátiť späť svetu zdieľaním…. tým, že to jednoducho iba robíme. Robíme to, čo máme robiť…
Bezohľadu na okolnosti….
Často sa totiž zamotávame do programov a vzorcov iných bytostí… Je pomerne ťažké vykročiť s odvahou na tú svoju cestu…
Často sa musíme naučiť byť sami.. stáť na okraji davu, skupiny.. no paradoxne – máme všetci potrebu byť milovanými, cítiť pohladenie inej bytosti, určitú spriaznenosť…
Láska je však pomerne jednoduchá veličina….. Len my jej dávame konkrétne pravidlá….
Láska však žiadne pravidlá nemá….. iba existuje… sama o sebe…
Často mi ľudia píšu, že sú nepochopenými,… že sa cítia prazdne… cítia mnoho emócií….
Problémom spoločnosti je, že žijeme v šablónach…. preto tak často veľa duší nenachádza naplnenie. A uchyľuje sa k samovražde….
Kým som nenašla svoju cestu – bolo to dosť náročné…
V každej práci som sa ocitala v tých istých lekciách….. vždy som urobila čosi nepredvídateľné. Nie žeby som to robila naschvál! Vždy to však tak vyzeralo.. (-:
Pre ľudí, ktorí si starostlivo všetko plánovali bolo stretnutie somnou na pracovisku absolútne katastrofické….. Boli to 2 antiprogramy, ktoré vzájomne vybuchovali, ale mali sa čosi od seba aj naučiť…
Vždy som sa nakoniec prispôsobila. Naučte sa hovoriť NIE, lebo Vás ľudia zdemolujú…
Túto facku som však potrebovala. Nakoniec som všetko splnila! Paradoxne, ani to nestačilo. Čím viac som sa prispôsobovala, tým viac som ešte pútala pozornosť. Naoko som všetko splnila. Pre iných. Len v duši ostalo prázdno…
Už som to nebola ja…
Začalo sa to „gučiť“ do akejsi nepohodlnej guče…
Rástla, rástla… a potom vybuchla…..
Výbuch však znamenal zrod niečoho nového….
Presne takto sa odomklo vo mne všetko, čo bolo zamknuté….
A takto vzniklo naše Žabie pierko, tak isto bola takto napísana na jeden dych moja nová slnečná učebnica klavíra……
Všetko ostáva… len ľudia sa menia ako chameleóni….. S tým však treba rátať! Niečo končí a niečo začína… Ak si nemáme čo odovzdať – spájajúca niť sa prerušuje,… až sa úplne roztrhne…
Treba však ísť ďalej..
Cesta na Mont Everest pokračuje…..
A ostáva už len dúfať, že môj príbeh inšpiruje aj iné bytosti – aby nezotrvávali tam, kde ich to ubíja…..
Len tak začnú nachádzať zmysel a naplnenie bytia……
Začína sa niečo nové… Phénix už vzlietol…
Nevedno kam.. ale vzlietol ….
Majte sa!
Buďte k sebe úprimný a plňte si svoje sny (-:
Začnite krok po kroku… nie je iná cesta – je to ako s upratovaním. Musíte iba povysávať a umyť Podlažie Pravdy. Možno premiestniť nábytok hodnôt,.. upratať šuflíky,… povymetať pavúky .. možno začať tvoriť nové pavučiny….
♡S láskou♡
☆Alienka Kity alias Žabie pierko☆
(Článok bol napísaný vo vlaku BA – KE)
(UPOZORNENIE: ČLÁNOK NESMIE BYŤ KOPÍROVANÝ, ANI POUŽÍVANÝ NA MEDIÁLNE ČI INÉ ÚČELY BEZ SÚHLASU AUTORKY!!!)
