06 okt Žijeme psychologickú vojnu…

Dnes sme sa po dlhej dobe vybrali do mesta, pretože sme tam mali jedno stretnutie.

Problém č. 1 bol autobus.

Kedy sme naposledy išli vôbec emhádéčkou???

Asi vtedy, keď ešte svet vyzeral normálne…..

Navoňala som si rúško éterickými olejmi, aby bolo nositeľné a išli sme na to. Po asi dvoch minútach nosenia rúška – ma vždy začne bolieť hlava. A tak tomu bolo aj teraz.

Obzrela som sa naokolo a všetci poslušne rúškovali. Dokonca mali rúško natiahnuté až k očiam. Ako námet na sci – fi film by toto vôbec nebolo zlé. Ľudia, ktorí žijú v strachu, pred každou baktériou. Od rúška smerujú k skafandrom.

No a potom ich niekto oklame, že všetko sa zhoršuje, … a oni už nevychádzajú ani z domu, po čase prestávajú vyliezať z izieb. Žijú už len v akýchsi čudných ponorkách. Ale pozor! Majú tam internet. Pretože práve internet je čo? Dôležitý, aby predsa vedeli čo sa deje…

Lenže internet im vlastne vôbec nepomáha. Vírus je všade. A tak sa mnohí zmieria s tým, že svoj život dožijú v týchto mikroizbách……… Stanú sa vlastne sami pre seba obeťami…. Sú oklamaní….. ale nevedia o tom…..

Pfuuuuu…. Takýto film začínam vidieť, keď sa obzerám okolo seba v autobuse. Svet sa zbláznil. Niektorí to berú s rezervou.. Iní stále na niečo čakajú. Sú ľudia, ktorí čakajú na zásah z Vesmíru. Iní čakajú na príchod mimozemšťanov, .. a či plejáďanov…. Potom sú ľudia, ktorí sú totálne odovzdaní a veria všetkému, čo vidia v médiách. A tak sú obalení nielen maskou, ale sú zásobení aj rukavicami.

A tak sa pozerám naokolo a som zdesená. Práve nastupuje pani s gumenými rukavicami. Hneď opodiaľ vidím mladé dievča s vlnenými rukavicami.

Svet sa asi zbláznil!

Nie! Ľudia sa zbláznili….

Pri nás sedí pani, ktorá má bundu, okuliare, šál a dosť hrubé nohavice. Vonku je cez 26 stupňov a ja len vyčkávam, kedy bude tá naša zastávka. Lebo o chvíľu ma asi vynesú na nosítkach záchrannári.

Ak raz skolabujem, verte že to bude z rúška. Nechápem, ako sme mohli tak za posledné obdobie zhlúpnuť. Vám sa to zdá normálne? Niektorí ľudia tomu naozaj uverili, že rúško ich chráni pred všetkým.

Aký omyl! Veď logicky – ochrana musí prísť zvnútra. A tak sledujem ľudí v autobuse a nemôžem tomu uveriť, čo sa nám to ako ľudstvu stalo….. Ľudia síce majú rúška, ale dotýkajú sa telefónov, stláčajú gombík na otváranie dverí v autobuse a dotýkajú sa milión vecí…

Baktérie sú všade naokolo. Aký omyl, keď sme všetko zosústredili na rúško. To je akoby sme nosili Petriho misku na ústach. 

Vystúpili sme z autobusu úplne upotení a mierne s úsmevom a zúfalosťou,…

Ách jo.. Nariadenia………

Prichádzame na stretnutie, upotení a unavení a tam celkom čiperná žena – zas nás upozorňuje, že musíme mať rúška. Pritom sedíme vonku. Nikto tam okrem nás nie je. Poteší ma ale fakt, že mi prichádza na stôl voda s citrónom. To by mohlo znamenať, že ak pijem – tak nemusím mať aspoň na chvíľu na sebe rúško.

Heuréka!!!

Stretnutie sa končí… odchádzame…………..

Na ulici sledujem ľudí, ktorí sedia v klídku a pohode v kaviarničkách a reštauráciách. A rúško nemajú. Nechápem celý tento svet, ktorý vidím aktuálne naokolo seba. Občas sa mi zdá, že sme všetci v akomsi čudnom sne a čoskoro sa zobudíme. Ktovie…… možno fakt snívame. Ak ale snívame – nejako čudne. Pretože to, čo vidíme – je skôr na námet sci–fi filmu podobného ako poľská Sexmisia. Ak ste ju nevideli – pozrite si ju a pochopíte. Starší film a veľmi aktuálny…………

Naspäť ideme pre istotu električkou. Keďže v električke sedí iba jeden človek – už ku koncu jazdy si dávame dole rúško.

Lenže potom sa na seba s láskou pozrieme, … a pripadáme si ako najväčší zločinci sveta. Tak si rúška dávame naspäť.

Žijeme vo svete strachu….. ľudia sa poväčšine sústredia všade na seba…. lenže občas zachytávam aj také tie kontrolné pohľady. Geniálne vymyslené. Skláňam sa pred touto čudnou hrou. Nikdy som si nemyslela, že nás takéto niečo ako ľudstvo postihne.

Tým nechcem povedať, že vírus neexistuje. Pozor na slová! To sa neodpúšťa!!! Vírus samozrejme existuje. A v závislosti – kto má akú imunitu – prebieha odpoveď organizmu..

To sme predsa ale riešili aj v minulosti. Dobre si pamätám tie ťažké chrípky ako svine. Cítila som sa po nich ako vycucnutá z energie. Ako taký citrón, ktorý je už vyžmýkaný a už nemá šťavu…….

Už sme na to zabudli? No napriek tomu sme nenosili rúška.

Ako deti sme sa hrali v blate. Nonstop sme boli na vzduchu, hrali schovku, či gumu… alebo kriedu….. alebo obľúbený badminton… Na rany sme používali starý dobrý sprej Septonex, ktorý mama vyťahovala vždy z lekárničky, keď sme išli na bicykli prirýchlo a jazdu sme ukončili pádom……. Nebolo to nakoniec nič výnimočné. Pády sa diali ako na páse…

Keďže neboli mobily, mama na nás kričala vždy z okna… „Obeeeeeeeeeeeeeeeeed“,… alebo „Už sa stmieva, končite hru..“

Ako dieťa som bola celkom samostatná. Skákala som na švihadle bežne sama pred bytovkou a mala som z toho radosť. Pozorovala som vtáky na konároch, sem tam sme sa s bratom hojdali,.. či robili všelijaké skoky na konštrukcii, ktorá slúžila na prášenie kobercov.. Bežne sme sa takto hrali, že sme na to liezli. Nikto na nás nepokrikoval: „Pozor, spadneš!!!!“

Jednoducho sme objavovali svet. Mama zatiaľ varila obed… a keď ho mala hotový, tak iba vystrčila hlavu z okna, …. a my sme už vedeli, že treba zase ísť domov.

A celkom sme sa tešili na dobré papanie… Žiadne mobily, žiadne tablety. Iba naše hry vonku… V zime sme chodili na sánky, korčule…. a v lete sa zase hrali hry vonku. Takto sme vyrastali………..

Teraz na to spomínam, lebo sa mi to zdá až neuveriteľné, keď sa pozerám okolo seba. Čo sa nám to všetkým stalo…? Dokedy chceme bojovať proti niečomu, kde nemáme žiadnu šancu to kontrolovať?

Sme naozaj tak hlúpi, že si myslíme, že rúško je naša spása? Haló! Budíček… Veď bojovať proti vírusom, to je ako chytať do pletiva muchu..

Ak sa chcete vzdelať – kúpte si knihy Dr. Joela Wallacha, tam pochopíte, že každá choroba je iba nedostatok nejakého alebo nejakých minerálov.

Len nedostatok kalcia môže znamenať presne 147 chorôb. Sú tam všetky choroby kostí…

Nedostatok medi – to sú zase problémy s cievami, napríklad aj staré známe nepríjemné hemoroidy…

Nedostatok medi znamená aj to, že nám priskoro šedivejú vlasy. Meď sa totiž podieľa aj na vlasovom pigmente. Takže ak si doplníme meď – je možné, že vlasy nebudú sivieť a navráti sa im prirodzená farba.

Nedostatok selénu znamenajú tzv. starecké škvrny, pigmentové škvrny… Je to dôsledok voľných radikálov…. Jedna škvrna viditeľná na pokožke – to je niekoľko tisíc škvŕn na vnútornostiach. Ak odstránite vyprážané jedlá na oleji a dodáte si selén v potrebnom množstve – škvrny pomaly začnú miznúť. Ak začnú miznúť na pokožke – začnú miznúť aj vo vnútri. A predĺžite si život o niekoľko rokov….. Nedostatok selénu znamená aj rôzne vady, ktoré sú často lekármi prezentované ako „vrodené vady“. V skutočnosti – chyba možno nastala už v tehotenstve, keď matka čakala dieťa. Bol to práve nadmerný nedostatok selénu. Ak telo tento minerál dlhodobo postráda, prejavuje sa to u detí práve tzv. vrodenými vadami……….

Takto by sme mohli ďalej pokračovať………

Mnoho ľudí teraz prežíva svoje najťažšie časy. Pretože…… nemajú všetky tieto informácie – ako posilniť imunitu. A tak jedny chodia vo vlnených rukaviciach, hoci vonku je 30 stupňov, iní zase čakajú na pomoc od mimozemšťanov… iní si myslia, že hneď po tomto príde vojna… či pohroma….

Nepopieram, že to všetko je možné. Lenže… sú tu všetko iba domnienky… Ak si dvaja ľudia myslia rozdielne veci – obaja majú pravdu. Tú svoju. Lebo vidia to zo svojho uhla pohľadu.

Zresetujme mysle a vylaďme sa na silu, odvahu, prestaňme čítať a počúvať tie balasty, ktorými nás často kŕmia médiá a všetci ozdravieme.

Viete si to predstaviť? Žeby ľudia to, čo sa píše jednoducho ignorovali, vôbec nenosili rúška, lebo logicky – nevedeli by vôbec, že nejaká epidémia existuje…? Viete si to predstaviť, že by vláda darmo mohla vydávať nariadenia, keby ľudia skrátka mali úplne iný Matrix? Nie, to nie je návod,.. iba moja úvaha… 

Prečo sa toto nikdy neudeje?

Lebo máme veľmi slabé mysle.

Naše mysle zatieňuje strach. Strach má vlastne ten, čo rúško má,… ale aj ten, čo si rúško sem tam dá dole, aby sa nezadusil…… Obaja trpia rovnakým pocitom – a to STRACHOM, ktorý sa nám usádza hlboko do podvedomia.

Dochádza mi, že práve toto je tá transformácia, na ktorú sme čakali. Ibaže tí duchovní ľudia a ezoterici si ju trošku inak predstavovali. Ako rozprávku.

Vizualizovali rozprávku a dostali sci–fi film…. (-: Ách jo…… zrejme kyvadlá zapracovali a ľudstvo dostalo presne to, čo nechcelo. Ale čo vlastne potrebovalo.

Potrebujeme sa teraz vysporiadať so strachmi. A preto oni teraz budú kričať v tých najrôznejších podobách. Všetko zrazu vyplávalo ako zo starej žumpy. Plávame v odpade a vyhrá len ten, kto bude recyklovať. Triediť. Kto sa smelo pozrie do svojich strachov.

Možno sa mnohí obávajú smrti, … možno sa mnohí obávajú katastrofy… iní zas vojny… A niektorí sa obávajú straty… možno aj finančnej straty… chudoby… či straty človeka…..

My si totiž myslíme, že vojna nutne musí znamenať, ak krajina napadne inú krajinu……. Lenže to vôbec takto nemusí prebiehať….

Dnes v autobuse som si uvedomila, že žijeme v psychologickej vojne…. Jeden druhého nenávidí, lebo nemá ten „správny“ názor.. Niektorí sú rúškisti, iní antirúškisti… tieto dve skupiny celkom stačia, že? Ale do hry prichádzajú ešte iné skupiny. Svet sa totiž teraz delí na skupiny. Všetko má nálepku. Pozor zase na slová, aby ste sa nedostali do prúseru……….

Žijeme už od marca v psychologickej vojne. Strach je hybným činiteľom. Pokiaľ toto neprekonáme, obávam sa,.. že ako ľudstvo sa dostaneme do veľkej sračky. Prepáčte mi za toto slovo, … ale inak sa to slušne nedá vyjadriť. Ak nepochopíme, na čom stavať, … ak nepochopíme, že toto všetko tu už bolo a z histórie sa to dá vyčítať ako príbeh, ktorý sa teraz opakuje – budeme sa ako ľudstvo rútiť zbesilo z útesu…

A predovšetkým,… ak budeme stále ako ľudstvo s niečím bojovať – budeme posilňovať všetky tieto sračky. To je totiž zákon Vesmíru. Na čo sa sústredíš, to rastie… Alebo inak… Ak bojujeme – posilňujeme energiu toho, proti čomu bojujeme. Chápete? Alebo inak…. Ak bojujeme – iba upozorňujeme na to, že niečo stále nie je v poriadku a preto vec, proti ktorej bojujeme – narastá.

Aj ľudia, ktorí majú rakovinu – musia najskôr prestať bojovať. A naučiť sa to v prvej fáze – akceptovať. Potom musia zrecyklovať obsahy – ako žili, čo jedli a ako sa správali….. až potom sa choroba začne správať inak a začne ustupovať.

Lenže my momentálne stále bojujeme…… vyzerá to tak, že budeme ešte muchu v pletive chytať dlho……….

A preto buďme nasledujúce týždne, mesiace pevní ako skala.

Predovšetkým prestaňme bojovať. Začnime normálne žiť. Bez strachu. Prestaňme ukazovať prstom. Presmerujme svoju pozornosť na niečo, čo nás bude šľachtiť. Napríklad knihy.. alebo športové aktivity… niečo, čo z nás urobí lepšieho človeka. Ak Vám je na prd – píšte si denník.. Možno Vás to k niečomu dovedie. Alebo si zapnite Wima Hofa – a dýchajte. Existuje milión vecí, ktoré sa dajú robiť v rôznych časoch……

Ale predovšetkým…….. prestaňme bojovať…………….

Tak čo…….. dochádza nám to už… alebo nie…? Je čas presmerovať pozornosť… Ak ste to ešte neurobili, tak Vám to odporúčam. Lebo nasledujúce mesiace budú ťažké….

Ja viem… ešte nám to ako ľudstvu trochu potrvá, kým odhalíme všetky tie klamstvá ……….

Ale nič netrvá večne…………

Z mojich skúseností vyplýva, že po bažinovom období príde vždy Svetlo…… A po tých najväčších krivdách vždy príde vyjasnenie v príbehu……. skrátka taký malý happyend… Ale to, ako sa to bude diať – záleží iba na nás……

Čím skôr pochopíme, že teraz musíme byť sami sebe lekárom viac ako pred tým – tým lepšie…….

Poučme sa z „epidémie“ z marca: to, čo sa zdá byť pravdivé môže byť lož a to, čo je prezentované ako lož môže byť pravda.

Poučme sa z minulosti a presmerujme v týchto mesiacoch svoju pozornosť na niečo, čo nás pozdvihne, urobí z nás lepšieho človeka. Dokončiť projekt? Dokončiť nedokončené veci..? Vyriešiť komplikované vzťahy… Prečítať knihy? Zlepšiť si kondíciu? Atď, atď, atď….

Čo zaseješ, zožneš.. No všetko má svoj čas. Človek 21. storočia je tvor netrpezlivý. Naučiť sa jazyky za pár mesiacov,.. alebo zdolať ten najvyšší kopec… Najlepšie hneď! Sme ako rozmaznané deti, ktoré chcú svoju hračku. Takto sa často správame….

Prestaňme hádzať zodpovednosť na iných……… a konečne sa pozrime do seba… Byť sám sebe lekárom, liečiteľom, terapeutom.. to je výzva..

Hovorí sa, že civilizácia, ktorá sa nerozvíja aj duševne – zanikne. Ako to dopadne s nami, to je len na nás….

Táto doba nás núti priznať si, že človek neovplyvní všetko a človek nie je vôbec vládca sveta. To je tá pokora… 

Táto doba nás núti zamyslieť sa nad tým, že to čo bolo normálne – možno ľahko stratiť.. 

A to nás privádza k vďačnosti… 

Prebúdzaj sa ráno s vďačnosťou za to, čo máš. Čaká Ťa nový deň.. 

A večer.. opäť s vďačnosťou zaspi… 

Len tak budeš na dobrej ceste…

Želám Vám veľa svetelných dní v týchto zvláštnych časoch….. 

♡♡♡♡♡♡♡♡

S láskou..

♡Ufónica Kity♡

Text napísaný 24.9.2020…

(Upozornenie: Text aj obrázok podlieha autorským právam.)