06 sep Dievčatko s náhubkom

Občas je neverbálna komunikácia silnejšia ako verbálna…

Miesto diania: nákupné centrum.

Čakám s plným vozíkom, kým láska kúpi veci v papierníctve. 

Vyťahujem smoothie a pijem…. 

V tom si všimnem pri pokladni pani s malým dievčatkom. 

Dievčatko sa na mňa uprene pozrie…

Jej skúmavý pohľad mi preniká pod kožu… 

Po chvíli sa pozrie na svoju mamu. Tá si ju moc nevšíma. Platí akurát pri pokladni. 

Dievčatko ukazuje na mňa a dáva si dole náhubok….

Zopakovala to, čo videla…. A keďže ja jem a pijem – nemám náhubok. 

Mama ju okamžite vykarhá. Scéna končí plačom… 

Odchádzajú…

Oči dievčatka naďalej uprene na mňa hľadia so slzami a dievčatko sa celú cestu obzerá……

Z očí ide krivda….. Svet sa zrútil. 

Na chvíľu zastane, už má zase náhubok. Hladká si ho. Napráva. Akoby hovorila: „Ty ho nemusíš mať, ale ja áno a nič s tým nespravím..“

Sekundy. Mocné sekundy. Srdcia prehovorili. Chceli sa nachvíľu navzájom dotknúť.. 

Neverbálna komunikácia nám veľa napovie….

Sme v aute. Nákup je v kufri. 

Obzerám sa naokolo. Je krásny slnečný deň. A všetko je v poriadku… 

Iba v mysli ľudí sa dejú naozaj občas patologické javy….. 

Žijeme takú psychologickú vojnu.. 

Vyhrajú len tí, ktorí si v tomto pekle dokážu vyskladať svoj krásny matrix. Urobiť svoj kráásny puzzle v hlave. Vytesniť ten reálny. Možno prijať ten reálny a vykrášliť ho? 

Dokážeme to??? 

Niekedy je to jednoduché. 

A všetci sme králi. OBČAS (-: 

Ak však ide o deti, sotva dokážeme vytesniť niečo tak obludné ako to, čo sa aktuálne deje….. 

Verím, že karty sa čoskoro otočia. 

Vesmír vždy vyvažuje…

Svetlo nám a krásne dni (-: 

♡Ufónica Kity♡