18 júla *Keď sa Ti život smeje do ksichtu… Ááámen……*
Život umelca tvoria eufórie a prepady… Akčné a tvorivé dni sa striedajú s totálnymi prepadmi do čiernych dier, kedy zrazu nič nedáva zmysel… Súbor komédií, drám, večných polemík, bojov, veľmi rýchlych nadchnutí a aj sklamaní. Emocionalita, ktorá je tak silná, že človeku berie dych … a zrazu má na pleciach všetky bôle sveta..
Človečina, kde si sa stratila? Chýba, to čosi ľudské…..
To čosi, čo má hĺbku,..
To čosi – hlboké a nehmatateľné a tak veľmi potrebné,..
To čosi, čo dáva silu…. a zároveň mrazí,…
To čosi, čo neostáva iba na povrchu,..
To čosi – čo sa nedá kúpiť, ..
To čosi – čo preniká do hĺbky duše,…
To čosi – čo človeka ženie dopredu..
To čosi, čo ale často postrádať vo vonkajšom svete.. všade pózy, afekty, masky, role, hry…
To čosi – čo sa nedá nahradiť divadelnými pózami…
To čosi, čomu nezodpovedajú falošné afekty a role…
To čosi, čo nedokáže každý a dokonca… to často niekto aj považuje za ľudskú slabosť.
Tak buďme silnými a hrajme silných.. Až dovtedy, kým nepochopíme akí sme sami pred sebou smiešni… lebo táto hra nás raz dostane…. Veď v zraniteľnosti je obrovská hĺbka….
„Neplač“, hovoríme…
No v skutočnosti by sme mali naše duše na plač vyzývať….
Aby sme sa vynorili o trochu ľudskejší,…. aby sme tu boli pre druhých v úplnej nahote… aby sme pochopili a precítili bolesť a ona nám potom dala znovu silu… aby sme potom boli oveľa čistejší vo svojich emóciách a zámeroch,… a aby sme potom nachádzali viac Svetla a vedeli ho zdieľať.. rozdávať ho.. využívať svoj potenciál pre čosi vznešené….. modelovať ho a pretvárať ho, aby čosi dával aj iným….
Tak plač duša koľko len vieš…. a koľko len vládzeš.. veď na konci plaču sa skrýva obrovské pochopenie.. ako ísť ďalej…. Ale musíš celé tony sĺz najskôr vyplakať,.. aby si čosi pochopil.. aby sa tvoja duša znova presvetlila….. Taká jednoduchá terapia. Lenže my potrebujeme neustále zastierať, čosi predstierať, dokonca aj sami pred sebou.
Vykúpať sa vo svojich hlbočinách… hlboký oceán má svoje zradné miesta, ale aj krásy….
Vynoriť sa a čosi zdieľať. Človek je naprogramovaný na zdieľanie….
Som ponorená v Mozartovom requiem a dostáva ma zakaždým jeho d mol … tie vzdychy… ktoré prinášajú sláčiky… Potom tá búrka, ktorá príde v Dies irae….. božì hnev a náš vzdor….. Mozart miloval zmeny tónin. Tak mohol zachytiť, to čo sa v krátkom čase deje v človeku…. mal v sebe démona a rovnako anjela….
My všetci prepadáme svojim démonom. Vynárajú sa znova a znova. My všetci chceme veriť v dobro,… a prakticky sme smiešni! Žijeme predsa v dualite. A tak ako sme jeden deň šťastní, sme druhý deň skľúčení… To je úplný výsmech života…
Bohovia sa nám smejú rovno do ksichtu.. Nevyspytateľný Vesmír vždy otvára tie isté lekcie. A tie zakaždým nanovo bolia…..
Žeby sme sa nič nenaučili..?
Žeby sme zostávali na tom istom mieste..?
Smiešne naivní, zo svojimi túžbami…. dotýkajú sa nás tie isté veci….. dookola.. dookola… ako v nejakom víre…….
Sme vari naprogramovaní? Máme vo svojej DNA zabudovanú aplikáciu? Smartfón, ktorý už má načítanú celú sadu aktualizácií po predkoch…
A keď Mozartove náreky skončia, ozve sa búrka…
A potom…
Znova ho prepadne čosi ťaživé….
Chcela by som raz Mozarta poznať.. teleportujem sa do minulosti…..? (-: Vidím sa v ňom.. čítam sa v ňom ako zrkadlo….. jeho démoni sú mojimi démonmi… jeho zmeny tónin a nálad sú mojimi nárekmi…. jeho búrky sú mojim hnevom, kedy bojujem sama so sebou……
Ktovie… možno aj Mozart trpel hypersenzitivitou, videl ľuďom do duše… určite áno.. inak by nenapísal takéto krásy….. musel vidieť čosi viac……
A zas prichádza ten ťaživý g mol….
Rex…. prejde do povznášajúcich spevov, ktoré sa ozývajú nebom… ten však zas prejde do vzdychov…. lacrimosa……
Ách….. démoni, ktorí sa stávajú anjelmi…… a anjeli sa opäť menia na démonov…… to sme my… smiešne bytosti….
Dni sa míňajú….
Bohovia sa nám niekedy smejú rovno do očí.. počujem ich smiech….
A my všetci žijeme svoj smiešne naivný život ďalej…….
S batohom skúseností… a rán,…… ktoré sa zakaždým otvárajú vtedy, keď to najmenej potrebujeme…
A s týmto batohom a príručnou batožinou prežitkov sa snažíme kráčať ďalej….
Tak – ako všetci najlepšie vieme…….
Donna eis requiem……
Ááááááámééééén…………
☆Večne stratená lietajúca ufónica Kity☆
☆Upozornenie: Tento text nesmie byť kopírovaný, ani nijako využívaný na komerčné či iné účely – bez súhlasu môjho človečenstva..☆
Bye bye