04 jan ♤Digitálny verzus kinestetický mod♤

Digitálne verzus kinestetické myslenie.

Nedávno som sa stala svedkom hádky… bolestná a veľmi dramatická epizóda ma priviedla k zamysleniu.. 

On digitál…. logická analýza ho nikdy nepustí. Emócie tu nemajú miesto. Štatistiky. Rámčeky. Prežívanie cez mozog. Digitál má vždy pravdu. A to aj keď nemá. Háda sa zúfalo. Bráni sa ostro. A takmer vždy má nádherné argumenty, ktoré sú natoľko presvedčivé, že je to pre partnera kinestetika až frustrujúce.

Digitál ale v princípe často ostáva sám. Sám uväznený ako v pevnosti slonoviny. Energia sa vždy od neho odráža, ako keď vystrelíte gumičku do kameňa. Ona sa odrazí naspäť. Vy chcete načiahnúť ruku do jeho vnútra. Ale vždy ste nejako.. ďaleko. Vaše zúfalé prosby ako prosby partnera, ktorému chýba emócia a cíti chlad – nebudú možno pochopené… Pretože možno človek digitál si ani nič nevšimne…. 

Úloha digitála: nemať zakaždým pravdu.. prijímať inakosť..

Ona kinestetička… človek emocionálny. S dokonalou GPSkou intuície. Človek nasávajúci všetko naokolo. V dobrom aj v zlom zmysle. Človek starostlivý. Občas sa mení na trpiteľa, ktorý v rámci sebaobety  pre iných stráca rovnováhu. Cíti každý záchvev. A vzťahuje si všetko na seba. Niekedy to môže byť priam deštruktívne…. Neznáša hádky, pretože ich spravidla cíti vo fyzickej rovine. Konfrontácie sú bolestné. Treba sa naučiť fungovať vo svete rôznych energií…

Úloha kinestetika: nevzťahovať si na seba to, čo mi nepatrí… neprodukovať vnútorné domnienky a interpretácie…. nachádzať rovnováhu pri konfrontáciách… brať ich ako nachádzanie riešení… 

On digitál a ona kinestetička. Obaja už fungujú spolu 20 rokov v manželstve. Majú dve deti. 

Hádky sa dejú na poriadku. A rodina si už zvykla… 

Deti si sem tam poplačú, rodičia tresknú občas dverami a život ide ďalej…

Stav, kedy aj maličká hádka výusti do drámy sa zapína prebytkom hnevu…. 

ON: „Nekrič na mňa“… 

ONA: „A ja kričať budem“… všetko musí byť podľa Teba.. teraz všetko bude podľa mňa“… 

ON: „Nehulákaj na mňa… veď všetko sa dá riešiť kľudne..“… 

ONA: „Ja tu už vôbec nemusím byť“,.. povie ona, rozplače sa a odchádza….. 

Hádka matky a dcéry vyúsťuje do absurdnej drámy rodičov… 

Už odlietam do svojej vtáčej perspektívy sovy. Lietam a vidím každého z inej strany. 

Najhoršie obstoja vždy deti. 

Jedno potajomky plače… ale nikto z rodičov  ho nevidí a nepočuje….

A to druhé je vždy na vine… vzpikne sa proti nemu celá família…

O 10 minút už je len TICHO. 

TICHO, ktoré bolí. Pre všetky strany veľmi bolestné šumy ticha sú ako mučenie. 

Potom je tu ten hnev. Ženské tony hnevu, ktoré sa v jednu chvíľu aktivujú ako dynamit. Stačí priložiť oheň. Iskra. Ak je tam – už je všetko stratené. Dynamit hnevu odpáli všetko. Niekedy dokonca aj vlastníka dynamitu…

Ak žena dopustí, že nemá vlastný život – stáva sa vlastnou obeťou. Ona ani nevie, že tak dlho už nemala spojenie so svojou dušou, že už je to ťažko pozliepať… 

Musí to znovu nájsť. Kúsok po kúsku. Zlepiť svoju dlaždicu duše do celku.

Byť sama so sebou, aby žena už nemusela do okolia hádzať dynamit.

Ticho bude najlepší liek… Príroda? Prechádzky..? 

Lenže.. veľa žien nevie byť sama a to aj keď sú už deti veľké….. 

Zodpovedať otázky: Čo chcem?

Čo potrebujem?

Čo už nechcem…?

Dať do poriadku seba.. potom partnerský vzťah.. a potom riešiť deti. Inak žena iba zúfalo vyhadzuje zakaždým dynamit… 

Veľa vložila. Málo dostala. Pocit krivdy. Nechcela stratiť iných, ale stratila SEBA…

Hnev na partnera, na celý svet. 

Neschopnosť sa stíšiť…

No a on.. 

Kvôli dynamitu už nereaguje. Veď čo keby ho už trafil úplne? A tak uniká do svojho sveta. Hnev rieši sarkastickými poznámkami, ktoré sa zas len odrážajú ako bumerang. Na rodinnej pohode to samozrejme nepridáva. Nakoniec sa aj tak usádzajú v duši majiteľa sarkazmov. Agresia je skôr skrytá. Ale v duši je hmla… Muž s digitálnym myslením má vždy pravdu aj keď ju nemá a jeho neschopnosť a neochota ísť do zmien – sa stáva pre partnera kinestetika martýriom. Vnútorná nahromadená agresia chce ísť von. A ak neprelezie cez emocionálnu rovinu – usádza sa v tele. Chlap zrazu stráca energiu. Zostárne veľmi rýchlo. Nemá zrazu šťavu. Ani chuť čokoľvek lepiť… lebo veľa sa už rozbilo. Kedy sa to stalo? Je možné, že si to všimol dosť neskoro….. 

SPOLOČNÁ ÚLOHA: akceptácia vzájomných rozdielnych modov… nájsť to pekné, čo tam kedysi bolo…. prehĺbiť úctu….. krásu… spojenie… akceptovať rozdiely…

Najväčší problém je ale nedostatok úcty…  

Ak sa dvaja ľudia po hádke neobijmú, neudobria, … ak tam nie je istá mäkkosť a úcta………………….

Manželstvo sa končí………..

Alebo ľudia v ňom  trpia mnoho rokov. A hoci už nie je dávno funkčné, nevedia z neho odísť.. Objavia sa choroby… 

Agresia je vždy deštrukciou…… 

To si zapamätajte….

♧♧♧

Niekedy fakt rozmýšľam….

Prečo sa emocionálni kinestetici dávajú do kopy s partnermi s digitálnym myslením?

Spájajú ich tak odlišné svety?

Alebo sa majú obohatiť?

Alebo čosi naučiť?

Alebo obaja nájsť vlastný stred a vyšľachtiť svoje nastavenia… ? 

Vidím v okolí veľa rozbitých dvojíc a ich rozdielne mody mi fakt hneď bliknú do oka… 

Oni to nevidia? 

Je to akoby sa naťahovali o kúsok chleba ako holuby na chodníku… alebo deti, ktoré kričia: „To moje je lepšie! Ja mám pravdu..“

Oni to .. naozaj nevidia…?

Rozdielne mody…. Je to vždy to prvé, čo ma zaujme a zároveň privedie k otázkam….. 

Prečo to ľudia zakaždým urobia rovnako?

Uvedomme si však….

Že každý sa vráti aj tak „DOMOV“ do toho istého – toho svojho modu, ktorý má snáď v DNA. 

Kinestetická emocionalita a senzitivita verzus pragmatické, veľmi logické myslenie. Prečo sa takéto protiklady vlastne spoja? 

Boh alebo Vesmír.. hovorme tomu všelijako…. 

Akoby sa to „niečo“ rozhodlo…… 

„Ok… tak… tomu dáme úplné digitálne myslenie….. a jej zase senzitívne kinestetické myslenie…. A tomuuuu… skúsme namiešať vizuálny mod s troškou tonálnej precitlivosti…“ 

Enter………..

A potom to NIEČO klikne na klavesnicu ….

A je to…………..

Vznikne ČLOVEK….

Takto vznikli ľudia, ktorí sa síce tak  trochu v niečom podobajú – majú dve ruky, 2 nohy… atď…. ale vlastne sú si vnútorne absolútne odlišní………… majú iný program… iný softvér…. možno tie isté ikonky na ploche…. ale s inou grafikou… 

Príroda, Vesmír, Boh, energia, oné múdre duchovno sa s nami dobre pohralo….

(-: 

Múdre hlavy hovoria: „To sme si ako duše vybrali… a to bol plán..“ 

Ak áno, veľmi vtipný a trochu bizarný plán…. taká vojna programov… 

Jedny sa cítia ako na koni a druhí takmer vždy ako prisťahovalci, ako iná rasa… ktorá sa za každých okolností cíti akosi podivne….

A stále nenachádza….. Tieto príbehy vidím vo svojom okolí a poviem Vám skoro všetky vychádzajú z jednej tragédie.

Nechápu rozdielnosť nastavení a modov…. a nevedia akceptovať niečo iné ako to svoje……. 

Hmmmm…. zdá sa, že očividne to NIEČO malo zmysel pre humor (-: 

PS: Tento blog je reálnym príbehom……… 

Zrkadlené v realite 3.januára, 2020 ….

Tento text nesmie byť kopírovaný a ani akokoľvek používaný na komerčné a či iné účely – bez súhlasu autorky.

Obrázok podlieha autorským právam.