Aj to chce totiž odvahu.. Povedať ľuďom, že čosi tu nie je v poriadku. Čosi – čo sa už nedá napraviť.. lebo už bolo toho veľmi veľa.. Pred dvomi rokmi som to nedokázala. Vtedy sa udiali naozaj strašné veci….. ktoré vo mne doteraz zanechali divný pocit. Lenže – aj na také niečo musí človek dozrieť… Vystúpiť z davu, priznať – že čosi je choré…

Práca s deťmi v ZUŠ ma neuveriteľne vždy bavila. Pretože sme mali s deťmi vždy krásny vzťah.. Každé dieťa som brala vždy ako individuálnu bytosť – ktorá bola čímsi zaujímavá… Lenže žiaľ – systém ma vždy tlačil do niečoho – čo som ja vlastne sama ani nechcela. To, že niekto považuje populárne skladby ako My heart will go on, či hudbu z rozprávky A je to – za nehodnotný žáner – je pre mňa viac ako zarážajúce. A keďže pre deti skladbičky aj skladám – vždy ma práve takáto práca bavila. Pretože som im to vedela vždy vyrobiť takpovediac „na mieru“. Niečo zjednodušiť, zľahčiť .. tak, aby to pre nich bolo jednoduché……

Pedagógovia, riaditelia – uvedomte si jednu vec – hudba ako druh umenia sa predsa nedelí podľa toho, či je to klasika, alebo hudba populárna. Pod samotnou hudbou predsa rozumieme práve jej pestrosť a rozmanitosť… Veď prečo sa dieťa na samotnú ZUŠ prihlási? Preto, aby si vedelo zahrať pesničku, ktorá ho baví. Všetky deti nepotrebujú ťažké kompozície Mozarta, … Ibaže – ak by ste to dieťa chceli demotivovať. Potom ste na správnej ceste! Niektoré deti klasiku milujú, iné zase idú iným smerom. A o to práve ide – pedagóg by mal byť natoľko pružný v myslení, že by mal rozlíšiť – čo ktoré dieťa potrebuje. Roky prispôsobovania vo mne vlastne potlačili to všetko, čo v sebe mám.. Áno – títo ľudia ma dočasne presvedčili, že som „taká – ako ma oni vidia..“ Lenže ono sa to aj tak ukáže – že čosi nie je v poriadku……..

Tiež ak pedagóg pri koncoročnej skúške povie, že „ho nezaujíma, či dieťa bolo pred týždňom na smrteľnej posteli, alebo kde…. a zaujíma ho iba výsledný výkon, ktorý dieťa predvedie na skúške…“ – nemá čo na tejto pozícii robiť! Celý polrok sa moja žiačka borila s ťažkými zdravotnými problémami, ktoré sme následne riešili niekedy aj na hodinách… Jej častý pobyt v nemocnici spôsobil to, že dieťa po návrate z nemocnice malo toho abnormálne veľa aj v škole, aj na krúžkoch. No a je jasné, že jej výsledný výkon na koncoročnej skúške nebol teda taký – ako u dieťaťa, ktoré malo dochádzku stopercentnú.. Ak toto nie je pre niekoho dôvod – aby sme ju hodnotili inak – v podstate už nemáme čo riešiť!

A tu nastal zlom! Uvedomila som si, že v takomto prostredí už ďalej nemôžem pracovať! Uvedomila som si, že som pre deti psychológ, terapeut, lekár, priateľ…. a preto ma vlastne tento záver dosť zabolel. Toto dievča si to nezaslúžilo! )-:  A keďže sme mali veľmi dobrý vzťah a presne som vedela s čím sa borila – zdalo sa mi to dosť nefér. Sme predsa ľudia!  Nie – to len ja pôsobím zase ako precitlivelá bytosť. Možno práve toto je značnej väčšine priam smiešne. Lenže ak pedagógovia nepochopili, o čo tu v tom vzdelávaní ide – že dieťa má mať z hry pôžitok, radosť,…. – nepochopili vlastne vôbec nič….!!! Nepochopili zmysel – prečo chodí na hudobný nástroj………..

Ale ja som pochopila týmto veľa vecí! Že už nemám síl bojovať hlavou proti múru… že ma toto všetko vlastne už tak veľmi vyčerpalo, že je na čase povedať STOP!  V mojej triede mali deti nachvíľku pocit radosti, pohody… Snažila som sa, aby porozumeli  hudbe, emóciám – ktoré sa hudbou dajú vyjadriť, hľadali sme krásu hudby – ktorá je komunikáciou duše…

Niečo choré vládne v školskom systéme!

Hovorme otvorene o tom, ako sa šliape po kreativite – pretože sme zaspali v roku 1989 a ďalej sme sa nepohli…

Hovorme otvorene o tom, že triedne knihy v ZUŠ sú rovnaké ako keď som ja bola malé dievčatko… 

Hovorme otvorene o tom, že na deti sa momentálne kladú neuveriteľné nároky, až sú oni z toho sami unavené. Monitory, projekty..

Hovorme otvorene o tom, že keď príde školská inšpekcia – prvé čo ju zaujíma sú papiere, kolónky. Je to.. Ako keď Vás nachytajú na hruškách… A verte, že Vás na tých „hruškách“ nachytajú! Pretože vlastne o to tam ide! Ich nezaujíma priebeh hodiny. Z akých materiálov pracujete. Ako sa správate k deťom. Pozrú si školský vzdelávací program, .. a zaiste tam nájdu kopu nedostatkov. A vy ho prerábate na tri krát ako čistý pako! Pretože ktosi Vám to nariadi.. A ten ktosi je celý bez seba – lebo zase naňho tlačia z iných strán. A aký zmysel majú samotné vzdelávacie programy? Zaradia sa do veľkého šanónu a použiteľnosť je vlastne nulová…. Všetko má iba encyklopedický charakter. Kde je použitie do praxe? Do počítača iste pribudne zase nová zložka – vzdelávací program 2015/16…

Po siedmich rokoch … sa končí moja cesta…….. v jednej maličkej škole – kde deti chodia na hodiny klavíra, či flauty radi….

Nevládzem už obhajovať čosi, čo je dávno stratené… pretože ľudia nepočúvajú, .. nevidia.. Nevládzem stále poukazovať na niečo, čo by malo byť pri výučbe detí samozrejmosťou.. Nevládzem byť už lekárom, terapeutom, – a ešte byť zato vlastne aj  „odsúdená“ – svojimi kolegami. Nevládzem sa prizerať na zbabelcov, ktorí sa tvária, že majú rovnaký názor ako ja – ale v rozhodujúcej chvíli všetci mlčia, pretože sa boja o svoju pozíciu.. a majú strach…

Ja som vďačná za toto prebudenie! 

Že už presne viem, čo nepotrebujem..  Pretože presne viem, čo je pre mňa dôležité…. A to s úplnou láskou k detským bytostiam – ktoré boli po celých sedem rokov mojimi najväčšími učiteľmi…. a vždy budú………….

Možno sa ešte  uvidíme……… za celkom iných okolností!

Jedna cesta končí.. a druhá začína…………

A k tomu já se Vám… plně přiznávááááááám (-:

„Co napůl je chci docela..
Chci vstát jak ptáci z popela a dělat co se nedělá
a za to mně teď soudí..
Chci v kádi světa hledat špunt
když na huntě se pozná hunt
a v zlatě jeho kontrapunkt
proto nezabloudím
a tak se nepřiznám….“

(Hana Hegerová: Potměšilý host..)

https://www.youtube.com/watch?v=Z-KKPkwZB4M

(Tento článok venujem všetkým pedagógom, ktorí pracujú na školách……. Všetkým riaditeľom, riaditeľkám školských inštitúcií – aby sa im otvorili oči…… Zoberte si z neho to, čo potrebujete..)