14 júla Keď nie všetko ide podľa plánu…

Je čosi po polnoci…

Pristátie z Asterdamu a ráno odlet do Toskánska…

Môj rozbitý kufor sa snažíme na letisku prelepiť páskou….

Praha.. Volám taxík. Asi 2 krát neúspešne, nemajú voľné… baterka mobilu ohlasuje 5%. Cestovná nabíjačka v kufri, už ju nemám šancu vytiahnúť. Mondie!

Ulovím na nete bleskurýchlo ďalšie tč na taxi. Telefón zvoní .. Yes! Podarilo sa.. Čakám na odvoz… asi tri krát sa dohadujeme, kde dotyčný je. Posratý vchod E! Koľko je tu takých vchodov a koľko rôznych strán má vchod E?

Prichádza znudený otrávený chlapík. Snažím sa mu načrtnúť moju story. Ale on má tú svoju…

S taxíkmi končí…. A začína nový život.. Ok! Hlava sa mi trošku presmeruje na tú jeho story. Z chlapíka cítiť únavu a znechutenie. Na chvíľku výjdem z môjho príbehu a presuniem sa do jeho príbehu….

Jazda sa končí…

„Viete čo? Bude to 400 kč..  Keď som ja mala zlý deň, nech aspoň Vam stojí za to tá Vaša posledná jazda!“.. dávam mu nejaké prachy naviac…

Chlapík sa okamžite preberie zo svojej bubliny… zrazu, keď ide o peniaze – vedia ľudia reagovať inak. Peniaze ocení a preberie sa ako z kómy (-: Rada zobúdzam človečiny…..

„Dík… Som ja ale vůl… a co ten Váš kufr? Zítra to stihnete koupit..?“ .. zrazu sa zaujíma o kufor, aj o mňa….

„Budem musieť…“, odpovedám mu..

Je noc a všetci už v hoteli spia. Iba chlapík s ruským akcentom somnou na recepcii hľadá na internete obchod, kde ráno kúpim rýchlo kufor, aby som odletela smer Italy… ďakujem milému personálu – v hoteli Zlatá váha…. ♧♤♡

Ráno.. ufff .. telo nezažíva eufóriu.. nevyspala som sa moc… mám presne 2 hodiny na to, aby som kúpila kufor, prehádzala veci a keď zvýši čas – sa naraňajkovala…

Začínam sa cítiť ako v tej absurdnej relácii Cestoviny s Vilom Rozborilom, čo niekedy bežala v TV… Stihnem to? Poletím? .. (-:

7:00.. otvára sa Tesco.. som prvý dnešný zákazník… kufríky nula.. majú menší než mám… v hlave mi bežia scenáre… kde ešte ho kúpim? Čo teraz? Bezradne sa prechádzam po Národnej tříde. Ešte prejdem pár obchodov. Ale nič zaujímavé… Vzdávam sa..  Čas beží… tik tak… počujem stopky v hlave… usádzaju sa mi tam… Ide o každú minútu…

Únava. Sedím na lavičke,.. rozhutujem…

V tom sa objaví nadpis „Bag“… žeby? Angličtina ma zachránila! Malými písmenkami by som český preklad nezaregistrovala.

Yes! Tu si vyberiem…

Odnášam si kufor purpurovej farby. Vyzerá zdatne…. a budem si ho na páse poznať!

Balenie kufra.. Stala som sa majsterkou balenia. Rolovať? Či skladať pozdĺžne? Skúšam všetko.. Ale v hlave znie stále tik, tak.. pán času je prísny. Neodpustí ani 1 sekundu… (-:

Cesta na letisko… kopu turistov. Chlapík pri mne sa pýta, či to ide na letisko… „Card?“, pýta sa.. „Žááádný karty. Money!“, odpovedá šofér… chlapík rýchlo uteká do bankomatu. V poslednej sekunde klope šoférovi busu na dvere, ten už nevníma.. Rozhadzuje rukami… „Pane, tento chlapík chce nastúpiť..“ .. kričím na šoféra….

Ľahostajnosť..

Na chvíľku sa nám so zúfalým chlapíkom stretnú pohľady, pokývam ramenom… že žiaľ, šofér úplný debil, nevidí a nepočuje.. skoro ako tie tri opice.. Autobus odchádza… empatia na nule..

A čo tu všetci spia..? Všetci vo svojej bubline. Aj ja som taká niekedy bola. Kým som nezačala cestovať…..

Padá mi na nohu ďalší kufor…. majiteľ kufra, starší pán už na sedadle pospáva. Neostáva mi nič, len nájsť dobrú pozíciu na státie…. jednou nohou držím 2 kufre a na tej druhej dosť nestabilne stojím.. ouuuu… tu sa čas vlečie….. pomóóóc! Pár krát mi ten jeho veľký kufor spadne na nohu…  To bude zas modrina……

Časovník, pán času… teraz nepretočíš svoje hodinky…? ….. (-;

Nastupujú dve ženy… idú do Paríža, ako som z počutia pochopila…

A už to šlo… rozhovory typu: no já mám tři vnučky…. a detailný popis rodiny…..

A cesta pokračuje…..

„Ty jó… a tá jeho žena.. ona Ti je taková… no… divnááá…..“

A je to tu! Toto sa deje zakaždým v človečenských rozhovoroch.. posudky…

„Vona Ti… jakóó… má skoro 40 let… a vona chce jet na cesty…. taková kariéristka je to…

A ten náš Radek, oběd si musí navařit… takový chudáčisko..“

Super! A dostávame sa ku kombinácii matka – syn. Syn bude vždy chudáčisko, jeho žena kariéristka – keď nenapĺňa status matky, či ideálnej slúžky, ktorá každú nedeľu pečie koláče…. Stačí mať iný záujem, a je to tu! Pravdou je, že staršia generácia nikdy nepochopí život tej mladšej.

„Socialistická žena“ predsa stíhala všetko… manžela, obedy, deti, mala 3 zamestnania a o svete sa jej ani nesnívalo…. Túžby šli bokom.. Tvorila dokonalý ideál matky, slúžky, milenky, ženy v domácnosti…

Masáž? To sa vtedy ešte ani o masážach moc nevedelo…

Čas pre seba? Veď žene patrí domácnosť..

A žena, ktorá nemá deti? To nie je žena! …

Vládli tu skrátka iné programy.

Ako sa však mnohé ženy cítili ..? Pokyvkávalo zdravie.. sebaláska často na bode mrazu… pretože model „najskôr ostatní až potom ja“, urobil svoje……

Poznám detailnú analýzu rodiny XYZ…

A cesta na letisko sa skončila…

Terminál 2… a odlet…. premazávam mobil….

Reset..

Zážitkov..

Fotiek..

Života…

Nachádzam fotky mojich bývalých žiačok.. na fotke sú pred koncertom… sú plné vzrušenia, rešpektu pred pódiom, … ale aj radosti… že hrajú spolu. Majú rovnaké šaty, aj rovnako zapletené vrkoče….

Nerozmýšľam… A spontánne fotky pošlem cez viber….

O chvíľu prichádzajú správy…

„Dievčatá už na klavír nechodia. Nebolo to už to, čo s Vami… jedna vydržala 3 mesiace, druhá štyri…“

Aká škoda! Boli šikovné… V tomto sa školstvo „postará“ hneď o talentované deti…. Individualitu námatkovo zlikviduje…. Nechceš? Na tvoje miesto čaká x ďalších detí.  A prečo dieťa má nechuť chodiť na hodiny ..? To už je nepodstatná otázka…. Lúzri! Neviem to inak nazvať….

V hlave mi bežia premazávaním mobilu spomienky…

Spomienky preruší pani vedľa mňa.. plače,… zrazu nemôže dýchať…..

Čo sa deje? …

„Ja… sa cítim hrozne…. odcházím …. už sa tu všechno skončilo… deti mají už svůj život…“

Bolí ju srdce, nemôže chytiť dych. Musí to vyplakať… na smútok môžte aj umrieť. Ak ho nedáte von, máte problém…

Potím sa… Som unavená ako pes… je to už raz tak, že keď sa cítim pod psa, nájde sa ešte niekto iný – kto sa zaručene cíti pod psa viac ako ja.. a ja ho musím ukľudniť… kým mne je „pod psa na tretiu“.. inému je „pod psa na deviatu“… priamo úmerná rovnica….. haha… (-:

Spomenula som si na všetky tie semináre, čo som absolvovala… a bolo ich dosť……

Čo som sa naučila… že ak niekto plače, nikdy ho neukľudňujte!

Ten človek na to možno čakal celé roky, že to raz dostane zo seba,…. že to všetko odomkne a spadne to z neho… tak Vás prosím NEKAZTE MU TO POTLÁČANÍM JEHO PLAČU ČI ZLOSTI!! Vetami – „TO BUDE DOBRÉ, NEPLAČ..“ Iba ho nechajte to všetko pustiť…. 

Buďte poslucháč, sprievodca jeho smútkom… ale nehovorte mu: „Neplač“…

Nesnažte sa poučovať, čo by mal dotyčný človek robiť a nerobiť….

Nebuďte vedúcim článkom, ktorý všetko vie a už to zažil…

A  už vôbec ho nekritizujte…. nedávajte mu rady…

Skrátka a jednoducho – iba s ním buďte……..

Po prvý krát som mala možnosť vyskúšať priamo v realite to, čo som sa naučila – ak nerátam pokusy na sebe a na mojich blízkych, ..všetko som totiž starostlivo oňuchala, odskúšala a prežila najskôr na svojej „koži“…

Takže teraz som sa snažila, aby dotyčná najskôr pomenovala to, čo sa v nej deje…..

V tomto prípade stačilo, aby sa kvalitne vyplakala…. tak, aby tam už nič neostalo… a až potom mohla emócie pomenúvávať…

Máte tam napríklad neprijatie,… pocit nepotrebnosti… a idete ešte do ďalšej vrstvy… vidíte tam napr. strach z niečoho…. A čo je pod tým ešte? Proces sa končí tým, že sa dotyčný do toho celého prepadne….. a prijme negatívnu emóciu…. Nie, nie! Nič nepresvetľujte, ani neprepisujte……

Tu zvyknú ľuďom naskakovať spomienky…. traumy.. krivdy… atď…

Prepadnúť sa do temnoty vyžaduje odvahu… a pre niekoho veľké úsilie. Kým iný tam  doslovne spadne, pre iného je to problém, pustiť sa do toho…. je tam veľa strachu…

Potom nasleduje ďalšia práca so spomienkami….

Faktom je, že celá spoločnosť funguje na akýchsi divných princípoch. Všetko sa potláča… A to spôsobuje ešte väčší prúser… Ak má dieťa záchvat plaču či zlosti, nechajte ho tak… Prakticky by ste ho mali povzbudzovať, aby to zo seba dostalo… Často sa však robí opak….

Lenže my často hovoríme: „Neplač“… alebo „ukľudni sa!“… Toť je kontraproduktívne! Vráti sa to neskôr ako bumerang…. Budete sa cítiť nahovno (pardon za vulgarizmy, ale lepšie sa to nedá pomenovať..) a nebudete vedieť prečo,….. pretože ste v sebe potlačili tému, ktorá sa drala na svetlo a chcela byť vyriešená.. A tak ako potlačíte hnev, potlačíte časom aj radosť… Vaša krivka emócií bude v iluzórnej stabilite… ale pocit zo života bude šedivý….

Vyjadrovanie hnevu je ale očividne väčšia téma, než sa zdá…. a veľmi aktuálna….

Ok… pani sa ukľudnila… ja už musím pomaly ísť na check-in……

Vibračný zvuk ohlasuje ďalšie správy…..

„Môže Vám naša Zuzka občas zavolať..? Odišli ste rýchlo……“…. čítam rýchlo pred odletom text správy.

„Samozrejme… kedykoľvek. Aj keď som často mimo Slovenska, som na „dráte“…“ .., rýchlo ťukám posledné písmenká pred lietaním….

Nostalgia… obrovská únava… teraz musím recyklovať ja.. mám na to 2 hodiny v lietadle…

Sedím pri okne. Uf. Všetko som stihla  napriek tej patálii s kufrom!!! .. Juchuchúúú! Som vííííííťaz!!!!  (-: (-: (-: Aspoň nateraz!!!…

Lietadlo sa pomaly odlepuje od Zeme….

Mobil premazaný…

Iba spomienky sa stále objavujú…..

Sú ako oblaky, ktoré sa rozplývajú a menia svoj tvar…… podľa toho, z ktorej strany sa na ne pozrieme… objavujú sa, menia a rozplývajú do hmlistej prázdnoty Nekonečna…….

(Článok bol napísaný v lietadle……… 22. máj)

Majte sa a užívajte si život♡

S láskou… a vďačnosťou…

☆Ufónica Kity☆