28 dec O malej víle, ktorá vo mne zastavila čas…

Hlavné nádraží… PRAHA.. Klavír. Mám 20 minút. Zahrám si..? Huráááá do toho! Pred sebou mám veľké hodiny… Čas mám pod kontrolou.. Zrazu pribehne malé dievčatko. A spontánne začne hrať somnou. Rodičia zdesení.. volajú na ňu… dievčatko ich nevníma..
V jednu chvíľu iba vidím ako má otvorené ústa a potom povie: „Toľká krása! Zvuk vtákov a hromov…“ A začne mi vysvetľovať: „Tento tón – to sú vtáky.. spev vtákov“,… a ukazuje na horné tóny.. potom stláča nízke… „a toto sú hromy a blesky“, hovorí tak vážne ako moja učiteľka. Jej veľké oči sú plné úžasu a nadšenia…
Strácam sa v nich. Sú veľké a priezračne modré….
„Vieš čo..? Zahráme si spolu“,..skúšam experiment s dievčatkom s priezračnými očami….
Nezaváha. „Budeš ťukať na čierne klávesy…“ A dievčatko hneď skúša…. Jej malé prstíky sa pohybujú veľmi rýchlo. Údery na klavír sú citlivé a jemné…
„Uff.. musím už ísť. Tak sa maj…“…máva mi. Jej babička však dievčatko karhá, že sa rozpráva s cudzími ľuďmi…
O tri minúty mi odchádza vlak…. uf.. to som si moc nedala nadčas. Som hodinu na hl. nádraží a vlak nestihnem? (-: Celkom vtipné. Chvíľku som mala čas pod kontrolou..
Stratila som sa však v dievčatku a v jej modrých očiach… Dostali ma! Dostala ma jej odvaha byť takou aká je. Dostala ma ako pomenovala všetky tóny a to s dokonalou istotou..
Keď som jej babičke spomínala, že by ju mali dať na klavír – len podotkla, že už má veľa krúžkov…
malá iba pokrčila ramenami a ja som v poslednej chvíli chytila môj narvaný vlak…
Dievčatko s priezračnými kryštáľovými očami ma rýchlo prenieslo do iného sveta…
A očividne sa jej to páááčilo!(-: