16 júna SVETELNÉ DOTYKY SMRTI

Tento článok bude.. pre mnohých šokujúci, možno desivý, a pre mnohých naopak, predsa však potrebujem vzhľadom na dané okolnosti niektoré veci napísať a pomenovať. Aby posunuli možno niekoho iného vo vnímaní smrti ako takej,.. Pred dvomi rokmi som bola takmer zaškrtená. Nie – tento článok nebude o podrobnom popísaní mojej takmer smrti. Veď prečo by aj – bola to tá najabsurdnejšia historka v mojom živote, ktorá mnou natoľko otriasla, že už nič nebolo ako pred tým. 

Odvtedy mám pocit, že moje vnímanie priestoru a času sa natoľko zmenilo, že sa to nedá popísať niekoľkými písmenkami. Môj matrix sa natoľko zmenil, že už nikdy sa nedalo kráčať tou istou cestou. Nebolo možné vnímať život tým istým spôsobom, vo vyšľapaných cestách, koľajach. A možno to bol ten cieľ! Ťažko povedať, či táto skúsenosť bola len negatívna. Som človekom, ktorý sa snaží hľadať to dobré, čo by malo niečomu slúžiť, čo by nás malo niekam posunúť – možno na inú cestu, možno nájsť akýsi nový rozmer, smer života. A predsa  som sa z tohoto zážitku spamätávala dosť dlho na to, aby som opäť mohla vykročiť do nového života. Prinieslo mi to však niečo oveľa mocnejšie – poznanie, že po smrti naozaj niečo existuje,……

Pocit, keď svoje telo odhodíte ako šaty a vkročíte do iného vedomia. Pocit, že všetko má svoj zmysel, že nie je žiadna náhodná udalosť, ktorá by nemala vyšší rozmer, ktorá by k niečomu neslúžila.. A tak to aj v tejto prelomovej fáze života začínam vnímať vlastne ako pozitívnu udalosť, ktorá mi síce nachvíľu zdemolovala môj život, ale priniesla čosi nové.

Nový závan, ktorý sa skrýval pod rúškom bolesti a pretlaku emócií, ktoré trebalo vstrebať, vyrovnať sa s nimi, a vykročiť na novú cestu. Akoby ma niekto vypol a zapol naspäť. Hodil  do materiálneho sveta. S iným vedomím, s iným poznaním. Život získal inú chuť, inú farbu. Bol tu iba nový pocit, že naše telo je dočasná schránka, ktorá nám je požičaná na určitý čas. Že sme tu na určitý čas, aby sme sa niečomu  naučili. Že sme súčasťou vyššieho celku, kde má všetko svoje miesto, svoj čas – aj keď sa to zdá ako moment náhody…

Určité veci priťahujeme, taktiež priťahujeme iné bytosti – ktoré sú pre nás dôležité. A my sme dôležití pre nich. Je to akási vzájomná spleť, ktorá zapadá do hry ako Puzzle. Kocky nám zrazu začínajú dávať zmysel. Len ich príliš nerozoberať! Neskladať naspäť a nevracať do hry minulé udalosti. Predsa len – nevieme nikdy aká kocka príde potom..

A predsa.. robíme to! Analyzujeme, urobíme si príslušné šuflíkové teórie, ktoré sa nám v tej chvíli javia ako správne. Urobíme si z nich veľkú krabicu, v ktorej načas žijeme. Lenže v tom okamihu príde úplne iná skladačka, na ktorú nie sme ešte pripravení. Plán skladačky Puzzle zllyháva. Nezapadá ani jedna kocka!

A v tom momente sa naša hra Puzzle musí znovu celá prehádzať, postaviť nanovo – aby vznikol nový obrázok…

Zdá sa nám to.. drsné? Príliš kruté a bolestné?

A predsa.. stalo sa to! Okamih, kedy sa ma dotkla smrť mi natrvalo poznačil môj život. Čas stratil dôležitosť. Neexistoval. Zrazu tu nebol. Zrazu tu nebol ani pocit môjho ja. Moje telo už nepatrilo ku mne. Akýsi divný film sa prehral v mojom vedomí. Ostala iba rezignácia s vedomím, že odchádzam a nestihla som vykonať veci, ktoré boli pre mňa  dôležité.

A zrazu…. presne viete, čo je to to „dôležité“……..

Aká je presná charakteristika slova smrť? Žiadna neexistuje. Nie na duchovnej úrovni. Iba nový život, ktorý nás zavedie ďalej…

Aj v tejto prelomovej fáze života si uvedomujem, že je na tomto zážitku mnoho „svetelného“ – mnoho toho, čo ma posúva zase na novú koľaj…..

Nevieme aká bude tá ďalšia kocka do našej skladačky Puzzle.

Ale ak pochopíme, že sme súčasťou vyššieho celku, ktorý pracuje – nie je žiadny strach………….

Stačí pochopiť, že všetko je tak ako má byť – ak máme na mysli nejaký vyšší princíp, vyšší zdroj, Boha, tao, univerzum, vesmír – potom aj tá najbolestnejšia vec znovu zapadá do našej niekedy komplikovanej skladačky……..

A všetko zrazu dáva zmysel………

Realizácia svetla. Lásky. Odovzdávanie. Prijímanie. Bolesť. Túžba. Poznanie.

Za všetkým však neustále vedomie, že sme súčasťou niečoho vyššieho, čo dáva veľkú skladačku a tým aj nový rozmer života..

Niekde ďaleko pod bolestnými emóciami  obrovské svetlo a nádej, že všetko má svoj zmysel………..